Čas vzkriesenia principiálnej ľavice a vlasteneckých síl!

Vývoj politickej scény za posledné viac ako štvrť storočie je čím ďalej tým viac závislý od záujmov a vôle ekonomických elít, ktoré sú globalizované. Sila ovládajúca a usmerňujúca politiku a teda aj spoločenský vývoj je nesmierne sofistikovaná. Kapitál v záujme svojich ambícií a cieľov dokáže ovládať vedomie a verejnú mienku ľudí, má vysokú mieru abstrakcie a dokáže používať rôzne konšpiračné scenáre zjednocovania i rozkladu v jednotlivých politických stranách a prúdoch. Dokáže integrovať i rozkladať celú politickú arénu. Dokáže vytvárať vhodné politické kombinácie na vládnutie a ovládanie. Dokáže v striedavých intervaloch predkladať pred voliča fikciu pravicových, ľavicových i pravicovo-ľavicových alternatív. V konečnom dôsledku je to však úplne jedno. Rozdiel medzi pravicovou a tzv. ľavicovou (sociálno-demokratickou) vládou je možno vo výške 1,9,- eura pri zvyšovaní dôchodkov, či nejakých 15,- eur pri valorizácií platov v štátnej či verejnej správe.
 

Takto nejako to od roku 1989 fungovalo a funguje aj  na Slovensku. Hegemónom slovenskej politiky bolo svojho času Mečiarove ĽS- HZDS, neskôr vystriedané mocou SDK či SDKÚ – DS a jeho neoliberálnych spojencov. Posledné desaťročie sme svedkami moci Smeru – sociálnej demokracie, ktorá sa označuje za jedinú ľavicu na Slovensku, za stranu, ktorá ju mala zjednotiť a keď nič iné aspoň vytvoriť o tom silný dojem. Čo však mali všetky uvedené politické strany rovnaké či spoločné? Predovšetkým to, že boli projektované a ovládané ekonomickými elitami. Treba si všimnúť, že so zmenou vládnych garnitúr sa v spoločnosti nič zásadné a štrukturálne nezmenilo. Naďalej je rozvíjaný privatizačný model kapitalizmu a životná úroveň ľudí v mnohých prípadoch nedosahuje ani úroveň z roku 1989.

 

 
Aj strana Smer – SD bola úspešná vďaka minimálne dvom zásadným podmienkam. Prvou a zásadnou bol úžasný politický potenciál a schopnosti Róberta Fica pomenovať problémy spoločnosti a ponúknuť ich riešenia s ohľadom na väčšinu spoločnosti. Veľmi účinne dokázal povedať to, čo chceli ľudia počuť. Škoda však, že len povedať. Tou druhou zásadnou podmienkou bol už spomínaný kapitál, bez ktorého by úspech tejto strany nebol možný. Tieto dve podmienky úspešnosti „smeráckeho“ projektu boli osadené do ideálneho kontextu prebiehajúcich neoliberálnych pokusov na slovenskej verejnosti, spúšťané Dzurindom, Miklošom, Kaníkom a inými „reformátormi“. Projekt sociálno-demokratického smeru bol úspešný. V očiach ľavičiarov dosiahol fikciu zjednotenej ľavice a v očiach niektorých národniarov a aj neoliberálov fikciu pragmatickej politickej strany. Ficovi sa podarilo vytvoriť politický subjekt hlásajúci stredo-ľavicový politický ekumenizmus, založený na sociálnych, antifašistických a pragmatických hodnotách. Politické úspechy a hlavne ten z roku 2012 dávali možnosti, priestor i legitimitu vládnemu Smeru – SD k realizácií zásadných sociálnych zmien smerujúcich minimálne k budovaniu sociálneho štátu.
 
Nestalo sa. Boli sme svedkami len drobných kozmetických úprav a sociálnych balíčkov, ktoré nepriniesli a ani v budúcnosti neprinesú zásadne zlepšenie životnej úrovne ľudí. Sme svedkami dvojtvárej zahraničnej politiky, v rámci ktorej sme boli a aj sme v praktickej rovine poslušným článkom agresívneho a zločineckého paktu NATO a v konečnom dôsledku aj servilnými vykonávateľmi vôle európskej byrokracie.
 
Róbert Fico je bezpochyby politikom veľkého kalibru, no za svoj politický úspech zaplatil a platí obrovskú daň práve tým, ktorí umožnili jeho politický rozlet. Práve táto daň a možno aj nedostatok odvahy však zadusila všetky nádeje tých, ktorých „srdce bije na ľavej strane“, teda bežných ľudí sociálne i vlastenecky orientovaných, ktorí Smeru uverili. Dnes je však jasné, že sen o ľavicovom Smere – SD sa postupne rozplýva.
 
Aký je význam tejto mojej zjednodušenej analýzy a úvahy? Má dva rozmery. Jedným je snaha zamyslieť sa nad tým, čo môže prísť a čo s najväčšou pravdepodobnosťou príde. A čo príde? Neodvratný pád Smeru – SD a viac než reálna hrozba  vzkriesenia neoliberálnych síl a nástup pravice k moci, čo sa môže udiať veľmi rýchlo po našom predsedníctve v Rade Európy. Čo je v tomto kontexte priam tragické je fakt, že s pádom vládneho Smeru – SD môže dôjsť k vážnej devastácii a dehonestácia sociálnych hodnôt a teda môže dôjsť aj k strate dôvery voličov v sociálne alternatívy spoločenského vývoja. Túto obavu sme vyjadrili už na začiatku „smeráckeho“ vládnutia.
 
Dôležitý je, myslím si, druhý rozmer, či význam tejto úvahy. Tým je naliehavé posolstvo či výzva po jednote všetkých sociálne a vlastenecky orientovaných politických strán, prúdov i jednotlivcov! Potenciálny pád Smeru – SD nemusí a zrejme ani nebude znamenať automaticky nárast podpory iného, momentálne neparlamentného ľavicového subjektu. Sklamanie,  defenzíva a pasivita ľavicového voliča môžu dominovať.
 
Ako predstaviteľ Komunistickej strany Slovenska, ale aj ako bežný občan so sociálnym cítením s plnou vážnosťou volám po okamžitom skončení nezmyselných útokov a vzájomných obviňovaní medzi zástancami ľavicových názorov, ktoré je v značnej miere spôsobované našimi neúspechmi, únavou, nervozitou ale aj osobnými animozitami a cieleným rozdeľovaním. Musíme skončiť s týmto sebabičovaním, hádkami o ľavicovejšiu, či komunistickejšiu principiálnosť. Musíme odhaliť a porozumieť tomu, čo je medzi nami úprimná snaha a čo sú zámerné, tendenčné a cielené snahy o deštrukciu v radoch principiálnej ľavice. Komunikácia, vzájomná tolerancia, rešpekt a spolupráca sú hlavné charakteristiky, ktoré si musíme všetci osvojiť!
 
Som presvedčený, že dozrel čas na jednotu a zjednotenie ! Nepochybujem o tom, že už za krátko sa bude na Slovensku, okrem iného, zvádzať aj boj o existenciu ľavice ako takej. (V tomto kontexte nemienim definovať pojem „ľavica“).
 
V záujme úspechu v tomto zápase sú nevyhnutné nové a možno aj netradičné riešenia, vzájomné kompromisy a možno aj nové štrukturálne riešenia. Naša história a jej chápanie nás zaväzuje ku kontinuite, čestnosti a oddanosti k humanistickým, antifašistickým, sociálnym, vlasteneckým i komunistickým hodnotám. Súčasnosť i budúcnosť pred nás predkladá nové výzvy a našou povinnosťou je sa ich zmocniť. Ak tak neučiníme, ak neprekonáme svoju neomylnosť, vlastné stereotypy, dogmy i vlastnú zaizolovanosť urobia tak za nás iní. Urobia tak práve tí, ktorým dnešná potápajúca sa „smerácka ľavica“ platí kruté dane.
 
Dovolím si úprimne konštatovať, že v Komunistickej strane Slovenska je vôľa, ochota, záujem i chuť vydať sa na novú cestu spolupráce v záujme posilnenia a aktivizácie antikapitalistických síl v podmienkach Slovenska.
 
V mene KSS vysielam preto signál, túto výzvu, deklaračne na zamyslenie. KSS robí v týchto dňoch už prvé kroky.
 
Jozef Hrdlička 19. 10. 2016
.{jacomment on}

Pridaj komentár