Slovenské mamičky, kam svojich synov posielate…

Slovenské mamičky,
pekných synov máte,
vychovali ste ich,
na vojnu ich dáte…

Škoda ťa preškoda,
tej krvi červenej,
ktorá sa vyleje,
na lúčke zelenej…

Slová tejto slovenskej pesničky určite poznajú všetci Slováci a Slovenky, bez ohľadu na vek, vzdelanie, temperament či svetonázor. Spievala sa a spieva pri rôznych príležitostiach, spravidla v družnej zábave, na posedeniach s priateľmi a príbuznými. S muzikou i bez nej. Slovenský ľud si v minulosti vedel vlastnou tvorivosťou vytvoriť piesne, ktoré sa dotýkali buď smutných, tragických, alebo veselých, radostných stránok jeho neľahkého života. A tých „ťažkých a tragických“ bolo nemálo. Bieda, útlak, podmanenia, nesloboda, vojny, lúpeže, násilia boli nám spravidla vnútené. Buď „vlastnými“ mocnármi, alebo zvonku, cudzími…

„Vlastní“, krátko po vytvorení Slovenského štátu, poslali len dva dní po napadnutí Sovietskeho zväzu hitlerovským Nemeckom (teda už 24.júna 1941) „synov slovenských mamičiek“ dobíjať cudzie územie po boku fašistickej armády. Celkový počet „synov slovenských mamičiek“ poslaných na východný front bol cez 50 tisíc mužov.

Nie je pravdou, ako si niektorí myslia, že slovenská armáda bola nasadená do bojov v Sovietskom zväze ako spojenec Nemecka pod tlakom Hitlera. Naopak, v archívnych materiáloch sú dôkazy, že politici slovenského štátu a generáli slovenskej armády žiadali svojho spojenca – Nemecko, aby bola slovenská armáda čo najskôr nasadená do boja proti boľševikom.

„Na tej lúčke zelenej“ sa vyliala krv „slovenských synov“ a 1281 z nich sa nikdy nevrátilo, pretože boli zabití v bojoch, alebo zomreli na následky zranení.

Niektorí bývalí generáli a plukovníci, dnes vo výslužbe, začali chodiť a pátrať po hroboch „synov slovenských mamičiek“ na území Ruska, Ukrajiny či Bieloruska, ktorí tam padli v boji proti Červenej armáde pri okupácii cudzej krajiny. Začali organizovať obnovu hrobov, cintorínov, pamätníkov, niekde budovanie nových. Pre niektorých sa stali pravidelné zahraničné cesty zvykom a príležitosťou vycestovať si a „pripomenúť sa svojmu okoliu“.

V záchvate „politickej neutrality“, objektívnosti, dnes moderného „humanizmu“ (ktorý predtým samozrejme nemohli prejaviť), zabúdajú sa pýtať na základné: Kto a prečo poslal týchto „synov slovenského národa“ a „synov svojich mamičiek“ bojovať na cudzie územie a za cudzie záujmy!

Dneska je situácia na Slovensku veľmi podobná vtedajšej. Niektorí politici i jedno, dvoj, trojhviezdičkoví, aktívne slúžiaci generáli žiadajú, alebo súhlasia, aby terajší „synovia slovenských mamičiek“ boli poslaní na územia iných štátov, kde by boli pripravení bojovať na strane vojsk NATO, zase „na východnom fronte“. Konkrétne vyslanie 150 slovenských vojakov na dvojmesačné cvičenie do Lotyšska, namierené proti Rusku, je tiež prejavom horlivej servilnosti a snahy „poslúžiť“ trendu, ktorý v Európe i spoza Atlantiku smeruje opäť proti Rusku. Teraz to už nie je proti „boľševikom“, ktorí v Rusku nevládnu, ale Rusko je im „tŕňom v oku“ pre rôzne iné, aj keď vymyslené dôvody.

Zatiaľ, kým sa vojačikovia „hrajú na vojnu“, tak sa slovenskí občania tvária zhovievavo a správajú sa „neutrálne“ k výrokom a vyhláseniam politikov i generálov, ktorí „ponúkajú“ našich vojakov „na službu“ cudzím záujmom. Avšak čo, ak sa z rôznych príčin situácia zhorší a udalosti sa zvrtnú podobným smerom ako v roku 1941? Koľko slovenských mamičiek a otcov chce ostať v roli, ako boli tí pred 71 rokmi? Koľkí rodičia sú pripravení tolerovať obetovanie svojich detí v záujme cudzích cieľov???

12.júna 2017
Pavol Suško

Pridaj komentár