Prečo zabúdame na historické skúsenosti z politiky USA?

V ostatných dňoch sa zo Spojených štátov amerických, hlavne z úst prezidenta Trumpa ozývajú vyhrážky a „varovania“ na adresu Kórejskej ľudovodemokratickej republiky. Tie sú doprevádzané aj rinčaním zbraní amerického vojenského námorníctva a vzdušných síl, ktoré sa snažia „dať vážnosť“ slovám amerického prezidenta. Svetová tlač má zase príležitosť „špekulovať“ o vyslovených myšlienok a variantách možného vývoja situácie v danom regióne.

Nie je treba veľa špekulovať, „hádať“ a „prognostikovať“. Stačí skúsiť sa vrátiť k niektorým faktom „historickej pamäte“, ktorá bola „zanesená“ pieskom a „bahnom“ falošnej propagandy a manipulácie s verejnou mienkou občanov na celom svete.

Pri jednom konkrétnom prípade stačí použiť vyjadrenie profesora na Massachusettskom technologickom inštitúte /USA/ Noama Chomského. Ten v rozhovore s Davidom Barsamianom v roku 2010 uviedol:

„V roku 1954 sa nastolil mier medzi Spojenými štátmi a Vietnamom. USA to však považovali za exces, odmietli mierovú myšlienku a ustanovili na juhu satelitný štát, ozaj typicky satelitný štát poznačený utrpením, brutalitou a vraždami. Vietnamská vláda zbila okolo roku 1960 pravdepodobne sedemdesiat alebo osemdesiat tisíc ľudí. Represálie boli také kruté, že vyvolali vnútornú rebéliu, ktorá však Severnému Vietnamu nevyhovovala. Jednoducho chceli budovať vlastnú spoločnosť. Odpor juhu bol evidentný, sever mu poskytoval aspoň verbálnu podporu.“

„Medzitým sa do v roku 1961 do tohto problému zamiešal John. F.Kennedy. Situácia sa totiž vymkla spod kontroly. Kennedy bez rozpakov napadol krajinu. V roku 1962 poslal americké letecké sily bombardovať Južný Vietnam, označiac lietadla juhovietnamskými štátnymi symbolmi. Súhlasil s použitím napalmu a chemických zbraní v úsilí zničiť pozemné objekty a vojenské jednotky. Začal sťahovať a vťahovať vidiecke obyvateľstvo do sídiel nazývaných strategické osady; v podstate do koncentračných táborov, kde ľudí ohradili ostnatým drôtom, vraj na ochranu pred partizánmi, ktorých však podporovala americká vláda. „Pacifikácia“ viedla k vysťahovaniu obyvateľstva z vidieka, ktorý medzitým vojensky spustošili. Kennedy rozpútal v menšom rozsahu aj operácie proti Severnému Vietnamu. To bolo v roku 1962“.

„V roku 1963 Kennedyho administratíva zvrátila úsilie novo vytvorenej juhovietnamskej vlády Ngo Dinh Diema o nastolenie rokovaní so severom. Diem a jeho brat Ngo Dinh sa snažili o mierovú dohodu. Kennedyho liberáli rozhodli, že ich preto treba zvrhnúť. Kennedyho administratíva zorganizovala puč, oboch bratov zabili a namiesto nich dosadili svojho človeka. Jeho úlohou bolo eskalovať vojnu. Potom prišiel atentát na prezidenta Kennedyho. Na rozdiel od mnohých mýtov, Kennedy patril do poslednej minúty života k hlavným jastrabom svojej administratívy. Súhlasil síce so stiahnutím vojakov z Vietnamu, lebo dobre vedel, že táto vojna je v Spojených štátoch veľmi nepopulárna, no s podmienkou, že sa tak stane až po víťazstve. Keď vyhráme, môžeme odísť a nechať bábkový režim „plávať“. /Kniha „Mocenské systémy“, 2013 Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov/.

Z uvedeného vyplýva, že „nič nie je nemožné“. Hlavne ak sa jedna o politiku USA, v ktorej „je všetko dovolené“. A všetko sa „prepečie“.

Nemali by sa už spamätať tí, ktorí chvália a podporujú americkú politiku a jej konkrétne prejavy v jednotlivých častiach sveta? Nebolo by načase pomenovať veci tými správnymi slovami a otvorene dať najavo nesúhlas ľudí i oficiálnych inštitúcii štátu so zasahovaním USA všade, kde si zmyslia a z dôvodov, ktoré si vymyslia? Bez ohľadu na ľudské útrapy a ďalšie následky, ktoré sú spojené s presadzovaním ich záujmov.

Pavol Suško,
podpredseda KSS
16.8.2017

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *