Premiérove slová sú správne. Ale nič sa nimi pre Slovensko nemení

Slová premiéra Fica na oslavách 73.výročia SNP v Banskej Bystrici, že „sloboda prejavu nemôže spočívať v tom, že tu bude niekto hajlovať, vykrikovať Na stráž a dávať do nebies Hitlera a podobných fašistov“ sú objektívne správne i aktuálne. Avšak sú len výrokom, ktorý bude ešte párkrát citovaný a „zapadne“ v „prachu“ oveľa bezvýznamnejších politických výrokov, výmyslov i klamstiev.

Skutočnosť na Slovensku, v okolitých krajinách, i v Európe ako celku je dnes taká, že „sloboda prejavu“, ktorá sa deklaruje často a účelovo, sa dnes zneužíva na vedomé klamanie ľudí, cielené zavádzanie, manipulovanie myslením a verejnou mienkou.

Pozrime sa napríklad na klamanie ľudí o tom, aké nevyhnutné a prepotrebné je naše členstvo v NATO, v záujme bezpečnosti našej krajiny, jej suverenity a zvrchovanosti. Akým osvedčeným garantom uvedených aspektov je Severoatlantická aliancia a akou istotou pre zachovanie mieru sú jej armády ako celok. Pritom existuje nespočetné množstvo faktov a historických skúsenosti o tom, ako NATO ako celok, či armády jeho jednotlivých štátov samostatne rozpútali agresie voči suverénnym štátom vo svete. Spôsobili utrpenie ich občanov, straty na ľudských životoch, zničili infraštruktúru krajín, vyhnali ľudí do iných zemí ako utečencov. Bolo by priestorovo i časovo náročné písať a pre čitateľov čítať popisovanie agresií v Kórei, vo Vietname, v Laose, ale aj v Maroku či Alžírsku. Rozpútanie vojenských operácii v Juhoslávii, Iraku, Líbyi, Afganistane, zasahovanie v Sýrii. Nehovoriac o predaji i tajných dodávkach zbraní teroristom rôzneho razenia v Európe, na Blízkom východe, v Afrike.

Ako môže byť takýto „spolok“ garantom našej bezpečnosti, suverenity a zvrchovanosti? A dokedy?

Klamanie a výmysly o nutnosti našej obrany voči Rusku, spoločné „naťacké“ opatrenia proti Rusku sú tiež prejavom zneužívania „slobody prejavu“. Triezvy pohľad na svet i „zdravý sedliacky rozum“ môže jasne usúdiť, že Rusko i jeho politické vedenie sa dnes sústreďujú na budovanie a riadenie vlastnej krajiny, na zvládnutie ekonomických i sociálnych aspektov vlastného vývoja. Majú také územia a také nerastné bohatstvo, že skutočne nepotrebuje „poškuľovať“ po cudzích teritóriách v zmysle ich vojenského napadnutia či podmanenia. Tým viac v kontexte skúsenosti ruského národa so svetovými vojnami a ich dopadmi na občanov vlastnej krajiny.

Čo teda znamenajú „slobodné prejavy“ neustálych rusofóbskych útokov a výmyslov politikov, redaktorov médii, rôznych štátnych i neštátnych inštitúcii voči Rusku a „strašenie Ruskom“? Nie je to tiež zneužívanie „slobody prejavu“? Tým viac, že opačné názory sú ignorované, odmietané, jednoducho nezverejňované!

Aká „pravda“ je zverejňovaná o situácii v susednej Ukrajine? Ako je opisovaný prevrat, ktorým sa k moci dostala Porošenkova „klika“? Ako sú hodnotené niektoré súčasné vojenské zložky na Ukrajine, ktoré majú hodnotovo i historicky blízko k banderovským bandám v dobe druhej svetovej vojny a k spolupráci s fašistickými nemeckými armádami? „Sloboda prejavu“ jedných, ktorá je na hony ďaleko od objektívnej skutočnosti a od „pravdy“.

Alebo „sloboda prejavu“, ktorú si niektorí zamieňajú za nezodpovednosť a anarchiu.

V školstve v súčasnosti učitelia i školskí pracovníci úplne vážne diskutujú o tom, že učiteľ i škola by si mohli vybrať učebnice, z ktorých sa bude učiť. Napríklad i dejepis, či históriu. Nestačí, že ktosi si už uplatnil „slobodu prejavu“ v širšom slova zmysle a vyčiarkol z učebníc histórie vysvetlenie skutočných príčin vzniku fašizmu vo svete, jeho činy, akými boli rozpútané vojny, okupácia cudzích území, koncentračné tábory, milióny mŕtvych a obrovské materiálne škody. Celý priebeh druhej svetovej vojny je v nich popísaný na siedmich alebo jedenástich stránkach. Dnes sa chce dať „sloboda prejavu“ učiteľovi už i v tom, či aj toto využije pre výuku žiakov. Možno že zváži a využije aj úplne iné zdroje, ktoré dnes vydávajú historici i pseudohistorici rôzneho „razenia“, pretože majú „slobodu prejavu“.

Je skutočne najvyšší čas prejsť od vyjadrovania slovného znepokojenia nad prejavmi krajne pravicových síl u nás i v Európe k činom, ktorými sa predíde ich ďalšiemu posilňovaniu. Je to v tomto ekonomickom a politickom systéme ťažké. Ale nie je to nemožné. Len je potrebné zapojiť do tohto procesu všetky zdravé, skutočne vlastenecké sily a súčasti. A dať priestor aj ich „slobode prejavu“, ktorý je im aj nepriamo aj priamo upieraný.

Pavol Suško

31.8.2017

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *