Zabezpečujú našu bezpečnosť a obranu odborníci? Môžu občania spokojne spávať…?

Z vyjadrení samotných „odborníkov“ v rozličných médiach by malo byť zrejme, že pre oblasť obrany a bezpečnosti boli a sú na svojich miestach odborníci, ktorí s prehľadom a kvalifikovane riadili a riadia rezort obrany a zabezpečovali i zabezpečujú bezpečnosť a suverenitu Slovenska.

„Neviem sa s tým stotožniť ani ako odborník, ani ako verejne činná osoba“. Týmito slovami ocenil svoju „odbornosť“ Róbert Ondrejcsák, štátny tajomník Ministerstva obrany SR pri nedávnom posudzovaní nákupov novej vojenskej techniky (lietadiel) pre Ozbrojené sily SR. Nie je to najskromnejšie vyjadrenie pri riešení tak zložitej problematiky. Je zrejme, že na ocenenie samého seba ako odborníka v oblasti obrany má značné sebavedomie a len minimum skromnosti. Hlavne ak sa pozrieme na životopis pána Ondrejcsáka na internetovej stránke ministerstva obrany.

Absolvent štúdia v oblasti politológie, histórie a filozofie, s doktorátom z medzinárodných vzťahov. Asi dva roky po absolvovaní vysokej školy už bol poradcom predsedu Národnej rady SR pre bezpečnostnú politiku. Zrejme viac ako skúsenosti z tejto oblasti ho na funkciu zrejme predurčila politická nominácia. Za pomerne krátku dobu potom vystriedal funkcie riaditeľov a zástupcov rôznych „inštitútov a centier“ pre bezpečnostnú politiku.

Mimochodom, takých inštitútov vyrástlo na Slovensku po roku 1989 ako „húb po daždi“. Bolo predsa potrebné“dokazovať“, že našu politiku zakladáme na výskumoch, vedeckých poznatkoch a analýzach, ktoré nemajú nič spoločné s predchádzajúcou bezpečnostnou politikou. Hoci aký inštitút, takí odborníci. A naopak… Išlo hlavne o to, aby tieto inštitúcie dokazovali oddanosť vládnej moci prozápadnej, proamerickej politike a zdôvodňovali podriaďovanie sa ich geostrategickým zámerom.

Teda kedy a kde získal pán štátny tajomník také znalosti i skúsenosti, aby mohol seriózne posudzovať priority modernizácie ozbrojených síl, s ohľadom na ich použitie? Má tento človek vôbec „šajnu“ o potrebách a prioritách vyzbrojovania Ozbrojených síl? Dokáže posúdiť, z čoho sa odvíjajú a čo by mali naplniť? Trúfa si hodnotiť ich použitie z hľadiska potrieb predpokladanej bojovej činnosti pri zabezpečovaní obrany a suverenity SR, tak ako by ich OS SR mali realizovať? Kde študoval tvorbu vojenských doktrín, čo vie o stratégii a taktike OS?

Pravdepodobne by ťažko odpovedal na všetky uvedené otázky. Podobne ako väčšina predchádzajúcich ministrov obrany a štátnych tajomníkov, ktorí sa ako politickí nominanti dostali na svoje funkcie, avšak pravdepodobne ani dodnes si neuvedomujú, čo bolo ich skutočným poslaním a aké úlohy mali zabezpečovať. Preto sú ozbrojené sily dnes v takom stave, v akom sú… .

Je však paradoxné, že pri posudzovaní niektorých otázok obrany a bezpečnosti média dodnes pozývajú na rozhovory, alebo pýtajú sa na názory bývalých exministrov obrany ako sú Fedor, Galko, Glváč, či ex-štátny tajomník Káčer. A tí sa tiež sebavedomo a suverénne vyjadrujú k problematike obrany, ktorej z pohľadu svojho vzdelania i praxe nerozumejú. Len rétoricky imitujú odbornosť a tvária sa tiež ako odborníci na obranu a bezpečnosť.

Najhorlivejší z nich – pán Galko dokonca navrhuje dnešnému ministrovi Gajdošovi, aby odstúpil. Je zrejme, že ak by sa zrovnávala ich odbornosť v danej oblasti, pán Galko by ešte musel najbližšie tri roky slúžiť v armáde alebo v jej „tesnej blízkosti“, aby Gajdošovi dosiahol aspoň „po členky“.

Takýto stav je dôsledkom vývoja a „amatérskych“ názorov „rýchlo kvasených“ politikov po roku 1989. V snahe zásadne sa odlíšiť od predchádzajúceho systému, museli byť ministri obrany nevojaci. V snahe „ukázať“ aj „odbornosť“ ministra obrany civila, často stačilo na nomináciu pre obranu aj to, že absolvoval aspoň základnú vojenskú službu. Dnes už ani toto „kritérium“ nie je možné požadovať, pretože vojenská služba nie je povinná.

Je problematické očakávať odbornosť v oblasti obrany a bezpečnosti štátu od ľudí, ktorí boli dosadení na funkcie výhradne z politických dôvodov, bez minimálnej prípravy a skúsenosti z danej oblasti. A tí sa obklopujú ďalšími ľuďmi s podobnými znalosťami a skúsenosťami. Mnohí, možno väčšina z nich nevie nič o tom, že vojenstvo je veda i umenie, nevie nič o histórii vojen a vojenského umenia, slovo „vojenská stratégia“ poznajú len všeobecne z počutia.

Zrejme priority pri tvorbe personálnej štruktúry orgánov Ministerstva obrany a jemu blízkych inštitúcii sú iné, ako skutočne kvalitné zabezpečenie obrany a bezpečnosti Slovenska. Aké sú, to vedia len lídri tých politických strán, ktoré tento rezort „ovplyvňovali a ovplyvňujú“. Takáto „imitácia“ činnosti a riadenia sa však môže vrátiť všetkým občanom Slovenska v v prípade, ak bude naša krajina „zavlečená“ do nejakého vojenského ohrozenia, alebo konfliktu.

Ostáva nám dúfať, že sa tak v blízkej dobe nestane.

21. septembra 2017

Pavol Suško

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *