Víťazný pochod bez perspektívy do budúcnosti.

Víťazný pochod bez perspektívy do budúcnosti.

            Dynamický rozvoj priemyselnej a poľnohospodárskej výroby po februári 1948 si vyžiadal aj nebývalý rozvoj kvalifikovaného pracovného dorastu, stredného a vysokého školstva. Školská politika bola zameraná na tie odvetvia národného hospodárstva, ktoré tvorili prioritu pri budovaní materiálno – technickej základne socializmu. Premyslene a plánovite sa rozvíjalo naše školstvo s osobitným zreteľom na výchovu a prípravu pracujúceho dorastu (štátnych pracovných záloh).

Industrializácia Slovenska si vyžiadala odborné kádre v priemyselnej výrobe –  v ťažkom strojárenstve, hutníctve, baníctve, vo výstavbe energetických diel na Váhu, Oravskej priehrade, Liptovskej Mare, prečerpávajúcej vodnej elektrárne na Čiernom Váhu a v ďalších rozhodujúcich stavbách socializmu. Náročné požiadavky boli kladené na stavebníctvo pre výstavbu fabrík, elektrárni, škôl, internátov, nemocníc a v baníctve na ťažbu nerastov, najmä uhlia na výrobu elektrickej energie. Zároveň postupovala elektrifikácia vzdialenejších obcí, odľahlých lazov, kopaníc a pozdvihla úroveň života ľudí žijúcich v ťažkých prírodných podmienkach. Tisíce chlapcov a dievčat každoročne nastúpilo do trojročných odborných učilíšť, aby absolvovali duálne vzdelanie, ktoré „objavili“ len v súčasnosti na Slovensku. Tak sa dialo i v strednom odbornom školstve, ktoré bolo úzko prepojené s praxou. Od slov sa prechádzalo k činom. Priemyselný rozvoj pokračoval v kožiarskej, bavlnárskej, textilnej, obuvníckej, sklárskej výrobe v súčinnosti s odborným rastom zamestnancov. Uvedené odvetvia padli za obeť svetlým zajtrajškom kapitalistického systému.

Počas štyridsaťročnej výstavby socializmu kvalifikovaná robotnícka trieda s inžiniersko – technickými kádrami spolu zvládli industrializáciu a ďalší rozvoj Slovenska na modernú priemyselnú krajinu s vysokou intenzitou rozvoja družstevnej poľnohospodárskej výroby s dosiahnutím sebestačnosti v potravinách. Veľkolepé dielo bolo vybudované z domácich finančných zdrojov vytvorených v štátnych podnikoch bez pôžičiek a bez pomoci západných firiem, za sťažených podmienok obchodného embarga zo strany štátov západnej Európy a USA.

Po roku 1990 pod zámienkou transformácie a reštrukturalizácie priemyselnej výroby pristúpila protiľudová moc k likvidácii výrobných podnikov prostredníctvom ich tunelovania, aby dosadení politickí riaditelia dokázali ich stratovosť. Bez ohľadu na ľudské práva a „posvätnú demokraciu“ bolo 450 tisíc ľudí vyhodených z práce na ulicu. Pre nich bola stratová aj rozvinutá strojárenská výroba, ktorá počas socializmu dosiahla miliardové zisky do štátnej pokladnice. V ťažkom strojárstve patrilo prvé miesto zbrojárskej výrobe na Považí, v Detve, Hriňovej a Krupine. S jej likvidáciou stratilo 85 tisíc vysokokvalifikovaných ľudí prácu. Medzi nich patrili aj najlepší odborníci a organizátori náročnej výroby. Výkvet odborníkov musel opustiť špeciálnu výrobu, ktorej obetovali svoj produktívny život. Predovšetkým išlo o vyradenie konkurencieschopnosti, aby členské štáty NATO si upevnili miesta na svetovom trhu. Paradoxom je, že tí čo mali Slovensko podporovať obrali ho o uvedenú výrobu. „Vďaka“ servilným vládnym kolaborantom prišli sme o rozhodujúce priemyselné podniky, ktoré sa dostali do rúk nadnárodným monopolom za „deravý groš“. Uvedený postup patrí k rozhodujúcim „hodnotám“ Európskej únie aj v súčasnosti. Výkričníkom pravdy navždy zostane, že medzi likvidátorov ekonomickej prosperity slúžiacej slovenskému národu boli a sú ponovembroví mocipáni s nálepkou uzurpátorov jeho majetku.

Trestuhodnou likvidáciou ťažkého strojárenstva, chemického, drevárskeho, obuvníckeho, textilného a sklárskeho priemyslu prišlo Slovensko o tisíce kvalifikovaných robotníkov a uznávaných odborníkov z ktorých mnohí, aby uživili svoje rodiny odišli za prácou do zahraničia.

V priebehu likvidácie a rozkrádania národného majetku bolo zrušených väčšina odborných učilíšť a o ich obnovu sa nepostarali „odborníci“ trpiaci slepotou poprevratových vlád. Nová školská politika vstúpila so svetom do súťaže o zvýšenie počtu vysokých škôl premenovaných na univerzity, pre ktoré reformátori nedosiahli požadovanú kvalitu a naviac nezodpovedajú súčasným i budúcim zámerom domácich a zahraničných firiem. Ich absolventi zvyšujú nezamestnanosť alebo odchádzajú do zahraničia na podradné práce. Reformátori sa mohli zahanbujúcich a škodlivých postupov vyhnúť, keby čerpali z úspechov socialistického školstva. Majme na pamäti, že fínski pedagógovia sa k nám chodili učiť ako organizovať a zvyšovať jeho úroveň vo svojej krajine. Odhodlanie predchádzajúcej i súčasnej vlády o zrušení neperspektívnych vysokých škôl a presmerovanie štátnych financií na posilnenie tých, ktoré zodpovedajú požadovaným kritériám a potrebám pre výrobu sa žiaľ ešte nezačalo. Platí to aj o ďalších sľuboch vlády pre vylepšenie podmienok pre študentov v školách a internátoch.

Následkom zdecimovaného učňovského školstva je žalostný pohľad na súčasný stav. Už roky chýbajú remeselníci na údržbu a bežnú opravu zariadení v školách, nemocniciach, kultúrnych a telovýchovných zariadeniach. Prieči sa  logike myslenia prísun ďalších investorov, keď je viac ako kritický stav v nepripravenosti kvalifikovaných robotníkov. Kde hľadať príčiny tohto stavu? V nepoznaní budúceho vývoja, nesystémovom prístupe, povrchnej príprave a oportunistickom konaní. Berie sa čo prináša aj náhoda, nedomýšľajú sa možnosti a nepriaznivé dopady na zamestnancov a spoločnosť. Obnovenie učňovského školstva vlády sabotovali, kríza sa dostavila a to s väčšou intenzitou, pretože zahraniční investori sú sústredení v západoslovenskom kraji. Vyše 50 tisíc cudzích štátnych príslušníkov pracuje v zahraničných firmách a pre nich sa pripravuje výstavba bytoviek. Vláda ďalším požiadavkám ustupuje a zavádza verejnosť. Svojim konaním zvýhodňuje investorov dohodnutými štátnymi dotáciami (automobilka Jaguár Land Rover 130 miliónov € a súvisiace dotácie takmer pol miliardy €). To všetko sa deje na úkor riešenia nezamestnaných na Slovensku. A tých je 150 tisíc a 350 tisíc pracuje v zahraničí. Prednejší je rast zahraničného kapitálu.

Premárnené roky sú svedectvom, že vládne garnitúry prehajdákali čas a pred sebou tlačia balvany neriešených problémov. To je výsledok ich „víťazného“ pochodu bez perspektívy do budúcnosti.

                                                                                                                                             Juraj Bobor

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *