Diktatúra kapitálu a ukrižovanie pravdy.

Diktatúra kapitálu a ukrižovanie pravdy.

            Zbesilosť šialenstva antikomunistickej nenávisti a zvrhlosti v masmediálnej propagande dosiahol bezbrehú intenzitu nespočetných výkrikov klamstva, podvodov, štvanice a falzifikácie novodobej histórie „venovanej“ k 70.výročiu víťazstva pracujúceho ľudu nad reakciou. Predstavitelia ponovembrovej moci a ich sluhovia vynášajú už 28 rokov tie najnezmyselnejšie tvrdenia o pofebruárovom vývoji výstavby socializmu s odsudzovaním komunistickej strany, jej predstaviteľov a socialistického spoločenského systému.. Do vstupu týchto historických udalosti ani ich nenapadlo, aby v rámci súčasnej „demokracie“ dali možnosť prehovoriť predstaviteľom Komunistickej strany Slovenska alebo občanom, ktorí majú iné praktické skúsenosti a odlišné politické pohľady ako tí, ktorí boli úhlavnými nepriateľmi komunistov v období 1.československej republiky, druhej svetovej vojny, v povojnovom období a v súčasnosti. Buržoázia neustále obviňovala komunistov z národného nihilizmu a zo zrady národných záujmov, aby maskovala svoju vykorisťovateľskú podstatu a spájania sa s protiľudovými silami aj v zahraničí. Meštiacke strany to preukázali, keď vydali republiku bez boja (1938 – 1939) napospas Hitlerovi. Výzvu komunistov na jej spoločnú obranu odmietli. Veľkoburžoázia nielenže zradila, ale aj keťasila z rastu výroby spôsobenú vojnovou konjunktúrou v prospech „novej civilizačnej Európy“. Komunistická strana sa bez výhrad postavila na obranu republiky s vlasteneckou výzvou „Pri Madride sa bojuje o Prahu“. Morálny kredit a politická sila komunistov sa kovala už v predvojnovom období. Za práva robotníkov a roľníckej chudoby v organizovaní protestov a štrajkov proti uhľobarónom, továrnikom a veľkostatkárom. Ich príťažlivosť a organizovaná sila sa znásobila v domácom a zahraničnom odboji za novú sociálne a národnostne spravodlivú Československú republiku. Po oslobodení ich činorodé politické pôsobenie a program boli nespochybniteľné u pracujúceho ľudu. To sa potvrdilo aj prijatím vládneho programu Národného frontu Čechov a Slovákov 5.apríla 1945 v Košiciach, ktorý bol zameraný na rozvíjanie národnej a demokratickej revolúcie. Pre Slovensko mal gruntovný význam, bola potvrdená svojbytnosť slovenského národa a jeho orgánov – Slovenskej národnej rady a Zboru povereníkov, ktoré boli ustanovené v SNP. V tomto zápolení komunistická strana dokázala v praktickej činnosti svoj vlastenecký vzťah k obnove vojnou zničenej krajiny. Bola to povstalecká generácia, ktorá niesla najväčšiu ťarchu pri obnove zničeného Slovenska. Táto generácia preukázala elán, obetavosť pri stavbe mostov, viaduktov, oprave železničných tratí a ciest. Pracujúci podporili budovateľský program vlády z 8.júla 1946. Prioritou dvojročného hospodárskeho plánu bolo znárodnenie kľúčového priemyslu, dokončiť obnovu zničeného hospodárstva, dosiahnuť priemyselnú výrobu z roku 1937 a osídliť pohraničie.

Buržoázia sa uskutočňovaním znárodňovania dostávala do izolácie, oslabilo sa jej postavenie a hľadala príčiny na vyvolávanie vládnej krízy. Je historický dokumentované, že vyvolaná vládna kríza sa obrátila proti jej iniciátorom, to je 12 ministrom z národnosocialistickej, lidovej a Demokratickej strany, ktorí podali demisiu, aby zastavili znárodňovanie výrobných podnikov, pozemkovej reformy a ďalších úloh vládneho programu. 25.februára 1948 prezident Eduard Beneš prijal demisiu ministrov a menoval novú vládu obrodeného Národného frontu. 10.marca 1948 parlament schválil akčný program a vyslovil novej vláde dôveru. Tým sa potvrdilo demokratické, parlamentné a ústavné riešenie vládnej krízy. Najznámejší antikomunista Pavel Tigrid v novembri 1995 povedal: “Február 1948 nebol žiadny puč a november 1989 nebola revolúcia. Vhupli sme do toho sami ani nevieme ako.“

Stúpenci ponovembrovej moci hľadajú príčinu víťazstva komunistov vo februárových udalostiach v silových nátlakoch na prezidenta E. Beneša, na diplomatické zasahovanie Moskvy, ale nie na bezmocnosť politických štruktúr a naivitu ich predstaviteľov. Pravdou je, že robotnícka trieda, roľníci a malí živnostníci odmietli ich účinkovanie na politickej scéne a urobili koniec ich keťaseniu a exekútorského drancovania a ponižovania. Ponovembroví mocipáni, väčší i menší politickí tajtrlíci nemôžu a nechcú pochopiť silu socialistických myšlienok, ktorá bola premenená v skutočnosť.

Budovanie nového života smerujúceho k socializmu nebolo ľahké. Mobilizácia pracujúcich a mládeže svojím nadšením a vlastenectvom dokázali prekonať existujúce prekážky. Fakty potvrdzujú, že rozsah industrializácie a ďalšej výstavby po roku 1948 nemá vo svete obdobu. Zo zaostalej agrárnej krajiny sa vybudovalo Slovensko nové, s moderným priemyslom, poľnohospodárskou výrobou, zdravotníctvom, školstvom a kultúrou. Viac ako štyridsaťročné obdobie nemá zrovnanie v našej histórii v raste hmotného a duchovného bohatstva obyvateľov. Socializmus dal ľuďom prácu doma a s ňou sociálne istoty, bezplatné školstvo, zdravotníctvo, dôstojný život. Tento nebývalý rozmach pod Tatrami sa uskutočňoval za nepriaznivej medzinárodnej situácie a na nevyskúšanej ceste, ktorá viedla napriek úskaliam k spravodlivej spoločnosti pre všetkých.

Po februári 1948 sa riešili aj úlohy kultúrnej revolúcie. Bolo zoštátnené školstvo, zaviedlo sa vzdelávanie popri zamestnaní. Vybudovaný systém škôl a vedeckých pracovísk patril k najlepším vo svete. Slovenskí žiaci a študenti vyhrávali medzinárodné súťaže v znalosti matematiky a ďalších predmetov. Vybudovala sa rozsiahla sieť kultúrnych a osvetových zariadení. Vznik Slovenskej kinematografie, Slovenskej filharmónie, založenie profesionálnych súborov SĽUKu, Lúčnice a stovky folklórnych súborov, vznik profesionálnych divadiel bol významným úspechom slovenskej kultúry. Kultúra a umenie sa vymanili z komerčných väzieb, sprístupnili sa všetkým občanom. Vo vysokých nákladoch sa vydávali najlepšie diela slovenskej literárnej tvorby. Kultúrne dedičstvo bolo vrátené národu.

Arogantná moc po novembrovom prevrate v roku 1989 prezentovala svoje trvalé hodnoty demokracie, slobody a ľudských práv. Tieto hodnoty hneď v začiatkoch spojila s chorobnou nenávisťou v každodennej propagande odsudzujúcou socialistický spoločenský systém ako zločinecký, aby vytkla ľuďom z hláv jeho úspechy.

Buržoázna moc pristúpila ku kardinálnemu riešeniu „demokratických“ rozhodnutí. Pre získanie ekonomickej moci pristúpila k zmene vlastníckych vzťahov t.j. prisvojenia si národného  majetku všetkých do rúk jednotlivcov prostredníctvom privatizácie, ktorá pohltila a rozkradla veľkolepé budovateľské dielo, ktoré robotníci spolu s mládežou a pracujúcou inteligenciou za štyridsať rokov obetavej práce vytvorili. Rabovali lebo mali z čoho. Zbohatli z mozoľov pospolitého ľudu, ktorému sa odvďačili vyhadzovaním z práce prostredníctvom tunelovania výrobných podnikov a tzv. reštrukturalizácie výroby. Pochybní „demokrati“ v holandskej privatizácii sa zmocnili reštaurácii, kaviarni, obchodov a ďalších zariadení za ľudové ceny. Mnohí po dvoch rokoch „svoj“ majetok predali a užívajú si život vo Švajčiarsku. Privatizačná rabovačka je a zostane výkričníkom neprávosti, hanebnosti a zločinu v histórii slovenského národa. V ňom je položený základ kapitalistického protiľudového režimu a diktátu kapitálu na ovládnutie spoločnosti s cieľom dosahovania maximálneho zisku s krutým dosahom vykorisťovania pracujúcich.

V dôsledku absurdného konania vládnych papalášov vznikla vysoká nezamestnanosť, ktorá zruinovala státisíce rodín v dlhodobom nedostatku a utrpení. Z bezvýchodiskovej situácie a psychických stresov v priemere ročne si berie život 500 ľudí, ktorí sa stali obeťou existujúceho systému. Mediálna politika vždy zamlčuje nežiaduce informácie. Je nutné povedať verejnosti, koľko tisíc ľudí si siahlo na život za dvadsaťosem rokov. Pod úrovňou chudoby žije milión účastníkov vrátane detí a päťdesiat tisíc bezdomovcov. Za uplynulé roky stovky z nich ukončili strastiplný život zamrznutím. Existujúcou nezamestnanosťou sa porušujú základné ľudské práva, ktorých sa dopúšťa súčasný režim. Za socializmu mal každý občan prácu. Socialistický Zákonník práce je vzorom sociálnej spravodlivosti k pracujúcim. Príplatky za odpracované soboty, nedele a štátne sviatky boli samozrejmosťou ale aj bezplatné rekreácie a pobyty v štátnych kúpeľoch.

Treba otvorene povedať, že uplatňovanie trhového mechanizmu nevyriešilo plynulosť výroby. Padol mýtus o dokonalosti kapitalistickej trhovej ekonomiky. Krízy z nadvýroby a krachu svetových bánk túto skutočnosť potvrdili. Milióny nezamestnaných aj v Európskej únii sú toho svedectvom. Nezamestnanosť je sprievodným javom kapitalistickej výroby, ktorá na Slovensku nepretržite trvá od roku 1990. Krízy sa budú opakovať.

Žiaducou otázkou je, kedy budú účastníci vládnej moci od roku 1990 organizovať pietne zapaľovanie sviečok za obete nezamestnanosti a tiež za ľudí, ktorí zomreli skôr ako im bol určený poradovník na srdcové operácie pre chýbajúce financie? Na tieto obete nemožno zabudnúť. Spolu s nimi odišli aj nenaplnené ľudské túžby po šťastí. Na „ozdravenie bánk“ Dzurindová vláda vyhodila 120 miliárd korún, ktoré vytiahla z vreckák pracujúcich, aby ich za podhodnotenú cenu predala zahraničným materským bankám. Zlodejstvo bolo povýšené nad zákon.

Výsledky v naplňovaní „demokratických“ hodnôt od roku 1990 prekonali aj tie najlepšie očakávania v ich realizácii. Povedzme si v čom. V likvidovaní národného majetku, v odovzdaní vysoko ziskových výrobných podnikov nadnárodným monopolom so zárukou desaťročných daňových prázdnin. V likvidácii prosperujúcej družstevnej poľnohospodárskej výroby a s ňou aj stratou potravinovej sebestačnosti a bezpečnosti, krajinotvorby a úpadku vidieka, v strate nenahraditeľnej najúrodnejšej ornej pôdy, v ďalšom znižovaní najmä živočíšnej výroby, v pľundrovaní lesov a životného prostredia aj v chránených oblastiach Vysokých a Nízkych Tatier. Vo vysťahovalectve mladých ľudí za prácou do zahraničia, v trvalom úpadku zdravotníctva – tretina obyvateľov si vyžaduje psychiatrickú odbornú liečbu, v hlbokom poklese kvality školstva na všetkých úrovniach, v prehlbovaní sociálnych rozdielov medzi chudobou a bohatstvom a v bujnení korupcie, ktorá sa stala neodmysliteľnou súčasťou kapitalistického režimu. Kým socializmus zanechal pre budúce pokolenia rozsiahle národné dedičstvo, kapitalistický skorumpovaný systém im ho odcudzil a preflákal so zanechaním vysokej dlžoby. Súhrn uvedených „úspechov“ predstavuje   obraz faktickej buržoáznej demokracie, slobody a ľudských práv.

Kde panuje nenávisť, chýba racionálne myslenie a to je diagnóza antikomunizmu. Je to druh postihnutia a trpia ním všetci, ktorí vtiahli Slovensko do jarma domáceho a zahraničného kapitálu. Ich činmi ukrižovali pravdu pospolitého ľudu. Liek na ich chorobu existuje. Zomknutosť a jednota pracujúcich.

Juraj Bobor

3 komentáre k “Diktatúra kapitálu a ukrižovanie pravdy.”

  1. Je strašné čo sa v tomto štáte deje… Kapitalizmus už pociťuje na vlastnej koži skoro každý. Socializmus bol bez pochýb najlepšie štátne zriadenie a presne preto sa musí každý občan tejto republiky usilovať o jeho návrat! Je podstatné NEVZDÁVAŤ SA! Vždy keď sa budeme chcieť vzdať musíme si spomenúť na Ameriku ktorá nám zobrala skoro všetko. Armádu, ľudí, sebestačnosť, silu, patriotizmus a pomaly aj jazyk. Komunisti sa nikdy nevzdávajú! Komunisti sa nevzdali ani v Stalingrade ani v Kursku a preto sa my nemôžme vzdať v zničenej kapitalistickej krajine.

  2. Myslím si, že socializmus je pekná a zaujímavá myšlienka. Vedome som vnímal socializmus od 70-tych rokov. V škole sme sa učili, že nie je spravodlivejší systém. Veril som tomu a bol som rád, že som sa narodil v tom, podľa mňa, najlepšom zriadení. Žiaľ časom som si všimol, že socializmus nie je pre ľudí. Väčšina občanov sa snaží kradnúť, podvádzať, udávať ostatných, alebo si iným spôsobom získavať určité osobné privilégiá (Aby som nehádzal len na ostatných, sám tiež nie som lepší). Keby sme boli roboti s jednotným myslením a centrálne by sme boli ovládateľní, tak by to bol raj na zemi. Všetci by sa maximálne snažili, ale máme rozličné myslenie a sme hlavne sebci. Toto sú moje skúsenosti z čias socialistických i súčasných. Pokiaľ je človek odmeňovaný podobne ako jeho ostatný súdruhovia, tak často stráca motiváciu urobiť viac pre ostatných. Viem, neplatí to pre každého, ale väčšina takto uvažuje. Poviem jednoduchý príklad, ktorý sa stal v osemdesiatych rokoch: Vedecký pracovník vymyslel niečo, čo malo cenu v miliónoch. Preberala sa jeho odmena – plat dostával aj keď len pracoval a nič ešte nevytvoril, teraz chcel určitý ( ceľkom podstatný) podiel z vynálezu. Z riaditeľstav mu oznámili, že je platený za tie nápady celoročne. nakoniec niečo dostal – aj keď nie toľko ako chcel. Takže tento prístup v ňom vytvoril pocit krivdy a povedal si, že radšej bude priemerný, nebude sa „trhať“. Sú ľudia, ktroí pri tom prístupe ušli na Západ a my sme to všetci odsudzovali, že boli takí nevďační. Tu vyštudovali zadarmo a tam nosia ovocie… To je jeden z dôvodov, prečo si myslím, že socializmus a aj jeho ďalšia forma – komunizmus, je zaujímavá idea, ale medzi ľuďmi nie je dlhodobo použiteľná. Človek je stále ten istý tvor ako pred 4- tisícmi rokov, iba technológie okolo sa zmenili.

  3. SOCIALIZMUS ZNAMENÁ:
    1. Vonkajšia a vnútorná bezpečnosť občanov štátu, vrátane potravinovej bezpečnosti a sebestačnosti,
    2. Sociálne istoty, to znamená zabezpečenie v chorobe, vrátane telesného a duševného postihnutia, v starobe a iných nepredvídateľných udalostiach (systém všeobecného poistenia),
    3. Zabezpečenie základných životných potrieb občanov- výživy, bývania a tepla,
    4. Zabezpečenie vzdelania a prípravy nastupujúcej generácie k realizácii úloh socializmu.
    UVEDENÉ CIELE MÔŽE ŠTÁT SPLNIŤ ZA TÝCHTO PODMIENOK:
    1. Musí mať ekonomickú moc, to znamená vlastníctvo výrobných prostriedkov, zdrojov surovín, energie, vody, pôdy a jej plánovité riadenie. (Zabudnúť na kapitalistické zákony zisku, súkromného vlastníctva a slobodu podnikania – nezlučiteľné so socialistickou ekonomikou, ktorej podstatou je človek).
    2. Musí byť povinnosť každého občana pracovať podľa svojho zdravia a schopností, žiadne sociálne dávky nebudú bez práce, tie sú považované za príživníctvo, sú amorálne a nezákonné,
    3. Vzdelanie, kultúra a šport nebudú pod vplyvom iných ako štátnych orgánov, demoralizácia a debilizácia občanov a zvlášť mladých ľudí je amorálna a protizákonná.
    4. Medzinárodné vzťahy bude realizovať na princípe vzájomne výhodnej spolupráce, bez hrozieb, ohováraní a miešania sa do vnútorných záležitosti ktorého- koľvek štátu, bez účasti v spolkoch vytváraných na agresii, nenávisti a sankciách.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *