Klamstvá vydávané za pravdu.

Klamstvá vydávané za pravdu.

            Vyše 28 rokov sa mládeži i dospelým z hláv vytĺka všeslovanská myšlienka a s ňou i národné povedomie. Národ zbavený tejto životodarnej sily sa ľahšie nasmeruje proti Rusku – bašte slovanstva. Orientácia našich národných dejateľov, ale aj súčasných priekopníkov rozvíjania tejto myšlienky, je nežiaduca. Ján Kollár hlásal ideu slovanskej vzájomnosti  do konca života. Vyzýval Slovanov k jednote a svornosti. Aj Ľudovít Štúr pracoval na upevňovaní slovanskej vzájomnosti v ktorej nachádzal východisko pre ujarmený slovenský národ. Nemožno nespomenúť Dušana Makovického, osobného lekára a tajomníka L.N. Tolstého a jeho stúpencov na Slovensku a šírenie ruskej klasickej literatúry, ktorú aj v súčasnosti obdivuje kultúrny svet. Oslobodenie očakával aj Svetozár Hurban Vajanský, významný literát a hlavný redaktor Slovenských národných dejín v Martine. V bývalom Uhorsku slovenskí národní dejatelia boli prenasledovaní, žalárovaní a označovaní za panslávov, to jest nepriateľov Uhorska, kým ruská armáda v druhej polovici 19.storočia oslobodila srbský a bulharský národ z područia Osmanskej ríše.

Žiaľ, že politológ Daniel Šmihula v článku uverejnenom v denníku Pravda (19.5.2018) uviedol iné historické poznanie. Že vzťah mnohých Slovákov k Rusku treba hľadať v romantických národoveckých časoch k zidealizovaného obrazu Ruska a slovanstva. „Takéto úvahy si však mohol dovoliť spriadať Vajanský, ktorý v martinskom „výstrkove“ neniesol žiadnu zodpovednosť za výkon reálnej politiky.“ Je to hanebný prístup k významnej osobnosti slovenského národa. Prostredníctvom Národných novín a jeho literárnej tvorby odhaľoval krivdy na slovenskom ľude. Bol neohrozený, keď išlo o vec národa. Ako nebezpečný „pansláv“ bol prenasledovaný a trikrát uväznený, napríklad pre nekompromisný postoj v kritike uhorskej mašinérie moci, ktorá zabránila účasť ľudu pri odhalení pomníka jeho otcovi v Hlbokom. Okrem najbližšej rodiny do cintorína nikoho nepustili. Za uverejnenie článku „Hyenizmus v Uhrách“ bol odsúdený na ročný trest v segedínskom žalári. Článok a jeho odsúdenie mali medzinárodný ohlas. Teda nešlo o romantiku v národno – polickom pôsobení. Napriek Šmihulovmu „výstrkovu“ sa stal Martin reálnym centrom národného hnutia.

Po nevydarených revolučných rokoch (1848 – 1849) pre vodcov slovenského povstania nastalo veľké sklamanie. Nevďačná Viedeň a obnovený absolutizmus zmarili nádeje národného hnutia. Vodcov slovenských dobrovoľníkov dali pod policajný dozor. V Modre sa Štúr zamýšľa nad budúcnosťou slovanských národov a ich zjednotení pod ochranou Ruska, ale zbaveného nevoľníctva a uskutočňovania ďalších demokratických reforiem. Mal na pamäti nepriaznivý osud Polabských Slovanov a Lužických Srbov v Nemecku. Štúrovci hľadali cestu k naplneniu svojbytnosti slovenského národa, teda vymanenia sa z obručí rakúskeho cisárstva a neskôr aj Rakúsko – Uhorského mocnárstva, kedy „slovenské okolie“ bolo vystavené násilnej maďarizácii. V Nemecku panovala mienka o podradenosti a podmanení Slovanov. Otto von Bismark –  nemecký kancelár povedal: „Mohutnosť Ruska môže byť podkopaná len oddelením od Ukrajiny… musíme nájsť a vychovať zradcov z prostredia ukrajinskej nacionalistickej elity a z ich pomocou zmeniť uvažovanie jednej časti veľkého národa… kedy bude nenávidieť všetko ruské.“ To je návod aj pre súčasnú zahraničnú orientáciu NATO, ktorá sa už realizuje.

Autor článku uvádza, že s Ruskom nás spájala len jazyková príbuznosť a 40 rokov spoločnej socialistickej minulosti a mrzí ho, že vzťah obyvateľov k Rusku existuje ako živá alternatíva. Vedome mení históriu našich vzťahov. Tá pokračuje i v rokoch prvej svetovej vojny, najmä po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, keď Slováci odmietajú bojovať za cudzie záujmy v Rusku a Srbsku. V srbskom Kragujevci v júni 1918 zastrelili 44 Slovákov za vzburu. Bojové akcie Československých légii v roku 1918 proti sovietskej moci boli podmienené podporou pre vznik Československej republiky od mocnosti Dohody, USA, Francúzka a Veľkej Británie. O tom, že v radoch Červenej armády bojovalo desať tisíc legionárov je nežiadúce spomínať.

1.Československá republika sa orientovala na rozvíjanie obchodných vzťahov so Sovietskym zväzom a vývoz dosiahol 16%, kým v súčasnosti predstavuje so Slovenskom len 2,2%, čo je politickou, hospodárskou a strategickou chybou. V roku 1934 bol de jure uznaný sovietsky štát a v roku 1935 bola podpísaná prvá zmluva O spolupráci a pomoci.

Autor článku neuviedol diplomatické vyhrážky spojencov – Francúzka a Veľkej Británie na vládu ČSR, aby odovzdala požadované územia Nemecku. Na konferencii v Mníchove 29. – 30.septembra 1938 dovŕšili zradu na svojom spojencovi a podpísali dohodu o odtrhnutí pohraničného územia v prospech Nemecka.  Jedine Sovietsky zväz zostal verný svojim záväzkom ak vláda ČSR oficiálne požiada o vojenskú pomoc. V dôsledku mníchovskej dohody a viedenskej arbitráže bolo od ČSR odtrhnuté územie v rozlohe 41098 km2, z toho od Slovenska 10390 km2. Mníchovská zrada bola jednou z hlavných príčin rozpútania druhej svetovej vojny hitlerovským Nemeckom a jeho usmernením na východné ťaženie.

Autor článku vynechal víťazstvo Sovietskeho zväzu nad Treťou ríšou ako aj formovanie Československého armádneho zboru v krajine sovietov a ich účasť v boji proti spoločnému nepriateľovi, ktoré pokračovalo pomocou v Slovenskom národnom povstaní a oslobodení Slovenska Červenou armádou a Československým armádnym zborom. Tam sa upevnil bratský vzťah a vďaka k najväčšiemu slovanskému národu. Bola to Červená armáda, ktorá vytrhla z pazúrov nacizmu pred likvidáciou Slovanov označených za menej cennú podradnú rasu.

Slováci aj v krutých časoch dokázali formovať svoju vlastnú kultúru, ktorá bola tou životodárnou silou pre bytie a zachovanie rodu. Je svedectvom múdrosti a odhodlania pospolitého ľudu. Aká je súčasnosť? Boľavá a urážajúca národne a vlastenecký cítiacich ľudí. Poslaním mocipánov bolo zničiť národné povedomie najmä u mládeži a dosiahnuť našu malosť pred inváziou zahraničných monopolov. Zámerne ide o vytláčanie kultúrnych hodnôt, čo sa prienikom šoubiznisu aj podarilo.

Pisateľ spochybňuje i väzby, ktoré v rokoch 1948 – 1989 medzi Československom a Sovietskym zväzom podľa neho boli neprirodzené a nanútené. Aká je objektívna pravda? Nikdy nás neobral Sovietsky zväz o vysokoziskové výrobné podniky ani o naše polia. Zabezpečil nás dodávkami plynu, ropy, železnej rudy a ďalšími dodavkami pre rozvoj priemyselnej a poľnohospodárskej výroby. Za 40 rokov Slovensko nepoznalo hospodársku krízu. Obchodné vzťahy sa rozvíjali tak, že čo do množstva sme nestačili zvyšovať ich  požiadavky. Napríklad v dodávkach obuvi, konfekčných oblekov, textílií, bižutérie, sklárskych výrobkov a priemyselného tovaru. V odevných závodoch v Trenčíne a Prešove pracovalo tisíce zamestnancov. V obuvníckom priemysle v Partizánskom pracovalo 13 tisíc zamestnancov a vo Svite a Bardejove ďalšie stovky kvalifikovaných ľudí. Zruinované boli štátne podniky ťažkého strojárstva na Považí, Podpolianskych strojárňach v Detve, Hriňovej a Krupine, ktoré dosahovali vysoké zisky. Za 40 rokov nebola na Slovensku hospodárska kríza. Veľké objednávky z krajiny sovietov zabezpečili štátnym podnikom nerušený chod výroby. To všetko je už minulosťou. Pre Európsku úniu bolo nežiaduce mať v slovenskom strojárenstve konkurenciu.

Jeden z dôvodov podľa Šmihulu je, že Slováci sú západný národ aj členstvo v Severoatlantickom pakte a Európskej únie. Jeho blúznenie dosiahlo vrcholu stupídnosti pri posudzovaní našej histórie.

Záverom:

O smerovaní Slovenska rozhodujú oligarchovia, bruselskí vládcovia a „mierotvorcovia“ NATO. Každá slovenská vláda bola a je ich služobníkom. Dravosť kapitálu nepozná hranicu únosnosti. Ľudia spoznali, že západná „demokracia“ prehlbuje nerovnosť ľudí, chudobu a znásobuje bohatstvo jednotlivcov. Slovensko stratou ekonomickej základne stratilo aj štátnu suverenitu. Stalo sa protektorátom v chápadlách cudzieho kapitálu.

Aj Európskou úniou neustále omieľaná demokracia a ľudské práva sa stávajú frázou, pretože ich sama porušuje prostredníctvom nátlaku na jednotlivé členské štáty, napríklad na prijatie určených kvót pre utečencov, pre uvalenie a predlžovanie sankcii proti Rusku ale aj vo vyžadovaní falošnej solidarity proti nemu. Vrcholom cynizmu je schvaľovanie raketových útokov USA na suverénny štát Sýriu.

Vnútorné problémy Európskej únie sa prehlbujú pre ich neriešenie. Antagonizmus medzi mocou a pracujúcimi narastá. Štrajky a demonštrácie vo Francúzsku, Nemecku, Taliansku, Španielsku sú toho svedectvom ale tiež ich „humánne“ potláčanie policajnou silou. V mnohých odvetviach hospodárstva sa likvidujú výdobytky z predchádzajúcich triednych bojov. S mocou kapitálu pribúda počet miliardárov. V Európskej únii sa presadzuje vynútená jednota, ktorej už niet. V rokovaniach a hlasovaní prevláda „demokratický“ diktát predstaviteľov dvoch najsilnejších ekonomík v Európe. Je to praxou potvrdená pravda.

Juraj Bobor

2 komentáre k “Klamstvá vydávané za pravdu.”

  1. Tieto klamstvá a prekrúcanie historie sú dôsledkom toho, že kapitál vlastní a kontroluje takmer všetky verejnoprávne média a nájde vždy dostatok ludí ochotných za peniaze hlásať akékolvek klamstvo. Bohužial u časti našej mládeže padajú tieto klamstvá na úrodnú pôdu. Proti tomuto treba bojovať uverejńovaním faktov a porovnaní systémov a nezávislých spravodajstiev.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *