Spontánny hlas ľudu z Kališťa

Spontánny hlas ľudu z Kališťa

 

     Demonštrácia úprimnosti účastníkov pietnej spomienky na Kaliští v sobotu 23. augusta bola jednoznačným prejavom, že naši ľudia chcú skutočne hrdé a prosperujúce Slovensko, ktoré má dôstojne zastúpené miesto medzi slovanskými národmi.

 

      V sobotu, 23. júna  sa nad Kalištím zbiehali čierne mraky. Len silou prírody spoza nich vykúkalo slniečko a nedovolilo rozpútať búrku. V tragické ráno, 18. marca 1945 sa nad touto malebnou osadou, učupenou hlboko v horách Nízkych Tatier, vznášali  mraky čierneho dymu. Tu však bola aj sila prírody bezmocná. Proti beštiám v ľudskej koži, nemala šancu. Tento deň sa po vyčíňaní trestného komanda fašistických hrdlorezov, zapísal do kroniky osady ako jej najtragickejší a posledný. Nie, nebudem opisovať hrôzu, ktorá sa tu udiala. O tom som písala v mnohých predchádzajúcich príspevkoch. Dnes chcem vyburcovať iné emócie.

Kto sa zúčastnil tohtoročného pietneho aktu na Kaliští, určite nespochybní fakt, že to bola jedna z najmasovejších udalostí posledného obdobia, demonštrujúca previazanosť všetkých troch generácií. Deti v náručí rodičov, mladí ľudia, ale aj tí skôr narodení pamätníci hrôz  fašizmu, ťažšie kráčajúci po cestičke k pamätníku, dôverne sa spoliehajúci na „kamarátky-bakuľky“. Všetkých spájala myšlienka, vyjadrujúca túžbu žiť v mieri, bezpečne, spokojne a slušne. Tohtoročné stretnutie generácií na Kaliští bolo spontánnou demonštráciou sily myšlienky ľudí, že nesmieme dovoliť zabudnúť a prišli práve preto, že chcú skutočné slušné Slovensko. Nebol tu žiadny prejav nenávisti, drzosti, či arogantnosti. Všade bolo cítiť úprimnosť, korektnosť, serióznosť, aká slušnému správaniu prináleží.

Ľudia neboli verbovaní aktivistami a neprišli na základe inštrukcií z bratislavského paláca, ani spoza plota na Hviezdoslavovom námestí. Nezazneli srdcervúce a „dojemné“ vystúpenia „špičkových“ slovenských hercov. Nebolo vidieť svetlá kamier a predbiehajúcich sa reportérov. Veď aj prečo. Ako by pravdivo odkomentovali účasť, ktovie, či by vybrali „vhodné“ vyjadrenie náhodných účastníkov. Nebola potrebná drahá tribúna, ani sponzorská hudobná skupina. Kalištím sa rozliehala hrdo znejúca slovenská hymna, zneli úprimné slová moderátora i prejavy prítomných hostí. Netvrdím, že som bola nadšená z každého prejavu. Veď ako môže myslieť svoje slová vážne človek, ktorého verejne známym podporujúcim priateľom je hlava štátu,  objímajúca sa s ukrajinským fašistom. Aj premiér akosi prehliadol prítomnosť delegácie opozičnej strany Sme rodina Borisa Kollára (na základe hlasovania poslancov tejto strany o vyslovení súhlasu s prítomnosťou americkej špeciálnej jednotky v Martine považujeme ich účasť za úprimnejšiu, ako vlaňajšie zastúpenie strany SAS, či predvlaňajšie dojemné správanie pána Freša a známeho miestneho podnikateľa).

 

Hlavným zmyslom odkazu Kališťa, je vyslovená spontánne túžba ľudí:

  • aby sa zverstvá fašizmu už nikdy nezopakovali v žiadnej podobe –  ani v tej skrytej, novodobej,
  • aby sme boli sami pánmi vo vlastnej krajine,
  • aby sme žili v pokoji a mieri,
  • aby sme boli hrdí na slobodné a hrdé Slovensko.

 

Viera Klimentová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *