Hlavné príčiny európskej nespokojnosti

Neúnosné množstvo Európanov je nespokojných. Starý kontinent má okolo 80 miliónov chudobných a k tomu milióny nezamestnaných. Príčina ich zlej nálady je očividná. Nejde o nízku hospodársku prosperitu, o nedostatočné množstvo bohatstva, ale o jeho nespravodlivé prerozdeľovanie. Nielen vo Volkswagene na Slovensku zamestnanci žiadali zvýšenie platov, ale aj v iných európskych krajinách, ba dokonca nedávno aj vo Francúzsku. Členovia z protestného hnutia Žlté vesty sa na kameru sťažujú, že „žijú z ruky do úst“. Ich vystúpenia na parížskych uliciach nie sú operetné, ale odhodlané protesty, pri ktorých účastníci riskujú zranenia gumovými projektilmi, vodnými delami, slzotvorným plynom a  údermi obuškov policajných ťažkoodencov, ktoré sú tvrdšie ako tie z čias bratislavskej sviečkovej manifestácie z roku 1989. V Paríži  nejde o jednorazovú epizódu nespokojnosti, ale o dlhodobé protestné hnutie, ktoré malo doteraz už dvadsať repríz a bolo po nich treba opraviť okrem množstva výkladov  aj múry Víťazného oblúka.  Ale prezident Emmanuel Macron so svojou vládou sa nechystá odstúpiť.  Zámerne si nevšíma paradox, že  druhou svetovou vojnou zničené Francúzsko bolo schopné financovať sociálny štát, ale to súčasné, omnoho bohatšie Francúzsko sa vyhovára, že nemá  dostatok prostriedkov na financovanie štátu blahobytu. Pritom spolu s Nemeckom predstavujú motory európskej ekonomiky.

Je namieste pripomenúť nami opakované tvrdenie, že príčinou európskej nespokojnosti nie je nedostatok prostriedkov a tovarov, ale  nerovnomerné  prerozdeľovanie národného bohatstva, pri ktorom sú nespravodlivé tak mzdy ako aj ceny, určované súkromným sektorom s monopolným postavením. Problémy chudoby, exekúcií, bezdomovectva a vydedenosti zo spoločnosti patria do  prejavov neoliberálneho kapitalizmu, teda voľného a sociálne neriadeného trhu , ktorého cieľom nie je blahobyt bežných ľudí, ale   majiteľov nadnárodných spoločností, oligarchov a špekulantov, ktorým  neoliberalizmus umožňuje získavať nekresťanské majetky nielen podnikateľskou šikovnosťou a  konkurenciou, ale  aj  vykorisťovaním pracujúcich, korupciou, podvodmi, úžerou a mafiánskymi praktikami. Neoliberálny kapitalizmus nie je preto obľúbený nikde na svete !  Ani v Európskej únii. Ale Európske inštitúcie  nerobia dosť pre to, aby situáciu zásadné zmenil.

Zlé riadenie EÚ a uťahovanie opaskov členských krajín s cieľom neprekročiť deficit troch percent hrubého domáceho rozpočtu sa premietlo do neúnosnej sociálnej situácie v Írsku, Portugalsku, Španielsku, Taliansku a v ďalších európskych krajinách. V Bulharsku  nespokojní obyvatelia dokonca prinútili vládu odstúpiť. Veľká Británia sa za Davida Camerona pri škrtení rozpočtu dostala do recesie najdlhšej za ostatných päťdesiat rokov a v súčasnosti nie je schopná zabezpečiť bezproblémový brexit. V celom Poľsku  štrajkovali učitelia za zvýšenie platov.  Na Slovensku požadovali vyššie platy nielen pedagógovia, ale aj zamestnanci u pasov montovní  a sestričky v nemocniciach. V Maďarsku  vyšli obyvatelia do ulíc, aby protestovali proti „otrokárskemu zákonu“ umožňujúcemu  zamestnávateľom vyžadovať odpracovanie zvýšeného počtu nadčasových hodín.

Ekonomicky najsilnejšie a dominantné  krajiny – Nemecko a Francúzsko –  nezvolili pre Európsku úniu  sociálny model, známy  z povojnového obdobia  aj ako štát blahobytu (realizovaný aj pod tlakom politiky socialistických štátov), ktorý v rámci kapitalizmu prinášal ľuďom v západnej Európe najväčší prospech v histórii kapitalistického systému (nízku nezamestnanosť a sociálne istoty). Berlín a Paríž  dali po európskom prevrate z konca osemdesiatych rokov prednosť   neoliberálnemu modelu založenému na privatizácii, odstránení ciel, liberalizácii cien, voľnom pohybe kapitálu i tovaru.  Pápež poľského pôvodu Ján Pavol II. očakával, že po páde socializmu bude západná Európa  solidárna s tou východnou, ale jeho očakávania sa nenaplnili. Bývalá zóna sovietskeho vplyvu bola ekonomicky  okupovaná západoeurópskymi nadnárodnými spoločnosťami.  Postsocialistické krajiny sa stali  druhotriednymi členskými krajinami Európskej únie, zásobárňou lacnej pracovnej sily západnej časti starého kontinentu.

Jozef Hrdlička,

predseda KSS

By |2019-04-25T01:05:44+00:00apríl 25, 2019|Články|0 Comments

Leave A Comment