„Je iná doba …“

 

     K napísaniu tohto príspevku ma  inšpirovala diskusia a komentáre na facebooku, situácia, ktorá naberá na obrátkach na politickej scéne, tým najbezprostrednejším podnetom bola však odpoveď na otázku, prečo ľudia dnes nemajú takú odvahu a revolučnosť, ako počas Slovenského národného povstania. Odpoveď znela – „je iná doba“. Skutočne?

      Nebudem čitateľov, ktorí sa rozhodli prečítať si môj príspevok zaťažovať odvolávaním sa na citácie z teórií predmarxistických, či marxistických mysliteľov, hoci sú  múdre a aktuálne aj dnes. Žili v inom čase, v iných spoločenských podmienkach. Proste žili v inej dobe. Situácia, ktorá sa dnes odohráva v spoločnosti, pripomína bábkovú hru, kde sú marionety vodené na tenkých špagátikoch, bábkár ovládajúci marionetu je MANIPULÁTOR. Obyčajne býva skrytý, ale niekedy aj viditeľný. Diváci, väčšinou deti s rodičmi sa smejú, tlieskajú, občas svojich „hrdinov“ povzbudia výkrikom. Dokonalý obraz majdanov z námestí a nie len u nás na Slovensku.

         Hrdinom bez rizika

by sa mohol nazvať odvážny, anonymný  diskutér na sociálnych sieťach. Často vyzýva k revolučnosti, nabáda k činom a kričí, „ Kde ste,  nikde vás nevidieť“, „ Robte niečo !“ „Vy ešte existujete?“. Ani nemusím napísať, koho má diskutujúci na mysli. K o m u n i s t o v.  A odvážne sa k nim pridávajú aj „havkáči spoza bučka“. Nepôjdem do aktivít minulosti. Príkladov je dosť. (Protifašistická akcia na Námestí SNP v Banskej Bystrici, demonštrácie v Bratislave, prvomájové stretnutia, spomienka na rôzne významné historické udalosti, späté s robotníckym hnutím. Bez akejkoľvek irónie sú to aj „vencové akcie“ ako ironicky nazývajú neprajníci akcie na Kaliští, Kľaku a Ostrom Grúni, či spomienky na osloboditeľov miest a obcí.).

K zamysleniu ma vedie minulotýždňová augustová sobota. Nádherný slnečný deň, a pred nami dlhá, niekoľko sto kilometrová cesta v príjemnej spoločnosti priateľov – súdruhov z Banskej Bystrice a Zvolena a obetavých vodičov. Cieľ cesty – nádherné prostredie východoslovenskej obce Zámutov a stretnutie s úžasnými ľuďmi –  primátorom mesta, starostom obce, poslancami vyššieho územného celku, domácim súborom z obce, ale aj účinkujúcimi spevákmi a tanečníkmi zo Zakarpatskej Ukrajiny i detského Rómskeho súboru z Rožňavy. Všetkým týmto ľuďom patrí veľká vďaka. Užitočnou bola diskusia, výmena názorov i priateľské vzájomné povzbudivé slová. Každý, kto mohol a chcel prísť bol vítaný. A vítaní by boli aj neznámi hrdinovia z fb, ktorí nás kritizujú, že nič nerobíme. Tradícia Zámutova nás zjednocuje, utužuje vzťahy a pripravuje aj na akcie iného demonštratívneho charakteru.

  1. november – po tridsiatich rokoch

      bude príležitosťou „vykričať“ pravdu o politickom prevrate v novembri 1989, odhaliť „hrdinov“ novembrových tribún a ich súčasný život, ale aj  príležitosť ukázať silu nášho odporu proti poprevratovému režimu.  Valí sa na nás HRÔZA, a my na ňu len trpne čakáme. Dokonca v otvorených dverách. Žeby nám nebolo ešte tak zle, alebo je nám ešte ako tak dobre – prežívame a nemyslíme, čo bude zajtra?

Ulice a námestia plánujú obsadiť organizované masy Za (PO)slušné Slovensko, z bilbordov sa na nás usmievajú podvodníci skrývajúci sa Za (CHRBTAMI)ľudí, s meravými, kamennými tvárami (AKO CVIČENÉ OPICE), hltajúci nastrčené mikrofóny kydajú špinu jeden na druhého a hádžuci volebné siete na vďačných voličov. Tisíce a tisíce eur už prúdi do kampane boja o moc. Moc, ktorá zabezpečí veľkým zlodejom beztrestnosť, moc, ktorá zabezpečí blahobyt v svetových rajoch pre vyvolených a ich rodinných príslušníkov. Moc, ktorá ovládne spoločnosť ako cholerový mor. Bude  pozde plakať po voľbách!

  1. november je symbolickým dňom študentov, na počesť študenta Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe Jána Opletala, zastreleného počas demonštrácie študentov proti nacistickej okupácii. A práve 17. november bol zneužitý k politickému prevratu a nastoleniu režimu, ktorý po tridsiatich rokoch nemôže nikoho nechať na pochybách, že nastúpili roky dobre premysleného, organizovaného a úmyselného chaosu, dehonestácie našej kultúry, degradácie človeka na obyčajný pracovný  nástroj, slúžiaci ako otrok moci kapitálu.

Je pravda, že dnes je iná doba. Iná doba bola za otrokárskej spoločnosti a otroci sa dokázali vzoprieť aj keď v neúspešnom Spartakovom povstaní otrokov. Aj z feudálnej spoločnosti sú známe nevoľnícke vzbury, aj v kapitalizme, za hrozby stíhania za politickú príslušnosť organizovali robotníci štrajky, demonštrácie a vzbury proti neľudským pracovným podmienkam, vykorisťovaniu a prepúšťaniu zo zamestnania.

A dnes ? Áno, je tiež iná doba. Ale podstata dehonestácie človeka a jeho snaha o oslobodenie, bola a ostáva v každej dobe rovnaká. Tá, nie je INÁ ! Dnes sa ľudia poddávajú osudu. Neverím, že sa nedokážu vzoprieť proti súčasným vykorisťovateľom a neľudským pracovným podmienkam. Mlčia o nich aj zástupcovia odborov, ktoré sú cieľavedomo rozbité a v mnohých prípadoch v rozpore so záujmami zamestnancov, sedia dokonca vo vedení organizácií v teplučkých kreslách a zaujímavými hodnotami na výplatných páskach.  Aj preto ich protestom chýba revolučnosť a väčšinou situáciu neriešia. Do ulíc by mali vyjsť „ešte“ zamestnanci košického U.S.Steelu, kde ohlásili prepúšťanie a fabriku opustia tisíce ľudí. A nie sú jediní, ktorých stihne tento osud. Žiaľ, možno ešte dúfajú. A čo zamestnanci železníc? Spoločnosť ŽSR nákladnej dopravy Cargo po skončení obmedzenia pracovných dní a šesťdesiat percentnej  mzdy začne prosperovať? Alebo budú na protest horieť len staré rušne ! Takto by som mohla pokračovať ďalej a ďalej. Ľudia sú imúnni aj proti informácii o blížiacej sa novej ekonomicko – hospodárskej kríze –  typicky predvojnový jav. A čo také javy ako choroba šialených kráv, mor ošípaných, vtáčia chrípka … Valí sa to na nás zo všetkých strán. Nemôžeme byť ticho!

Pred nami je „jubilejný“  17. november. Hlas ľudu zaznie z historického Námestia Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Hlas ľudu musí otriasť mocou oligarchov, zlodejov, ale aj farizejov liberálov. Oslovujeme všetkých skrytých (fb) hrdinov, oslovujeme všetkých, ktorí chcú sociálne spravodlivú spoločnosť. Každá cesta začína prvým krokom. Ten náš musí byť ODVAHA !

Viera Klimentová

podpredsedníčka KSS

By |2019-09-03T18:19:34+00:00september 3, 2019|Články|0 Comments

Leave A Comment