Môžeme veriť takým spojencom pri zabezpečovaní našej bezpečnosti a suverenity?

Môžeme veriť takým spojencom pri zabezpečovaní našej bezpečnosti a suverenity?

„Ilustračná fotografia z podpísania Mníchovskej zmluvy“.

Jedná z prvých ciest prezidentský Čapútovej viedla do centrály NATO v Bruseli. Aj ona, podobne ako jej predchodca Kiska sa rozplývala nad vychvaľovaním NATO ako piliera našej bezpečnosti a ako záruky bezpečnosti a hodnôt, ktoré uznáva aj ona.

Pozrime sa krátkym exkurzom do histórie, ako niektoré krajiny, ktoré sú dnes členmi NATO garantovali v nedávnej minulosti bezpečnosť svojim spojencom. Ako rešpektovali hodnoty slobody, demokracie a ľudské práva v Európe i vo svete, v ktoré verí aj terajšia prezidentka Slovenska, ako vyhlásila.

Takmer všetci na Slovensku vieme, že v septembri 1938 bola podpísaná takzvaná mníchovská dohoda, ktorou Anglicko, Francúzsko a Taliansko odovzdali hitlerovskému Nemecku sudetské oblasti Československa. V roku 1939 Nemecko v podstate zlikvidovalo Československú republiku. Naši dovtedy „spojenci“ hlboko kašlali na našu bezpečnosť a na našu suverenitu. Aj na ľudské práva, slobodu a demokraciu voči Čechom a Slovákom.

Ešte predtým, v marci 1938 Berlin zahrnul Rakúsko do Nemecka. Európe boli ľahostajné práva a slobody Rakušanov.

Tejto politike samozrejme predchádzal vývoj a udalosti, na ktoré mali vplyv buržoázne vlády a parlamenty európskych mocnosti i ich priatelia za oceánom. Ako je to stále typické v trhovej ekonomike, aj v prvej polovici 20.storočia existovalo silné súperenie medzi základnými historickými centrami a elitami, medzi anglosaským a germano-romanským svetom. Kapitalistický svet bol v kríze a reakciou bol vznik diktátorských režimov, nacizmu a fašizmu. Napríklad talianska fašistická strana prišla k moci v roku 1922 a ustanovila diktatúru Benita Mussolíni.

Vládnuce kruhy USA, Anglicka a Francúzska začali usilovať o znovuzrodenie nemeckej ekonomiky, aby využili Nemecko proti Sovietskemu zväzu. V rokoch 1933-1935 prišiel k moci nacistický režim. Tu je treba zdôrazniť, že anglosaské tajné služby a rôzne zákulisné ekonomické a politické štruktúry vlastne „viedli a vytvárali“ Hitlera, financovali jeho stranu takmer od samého začiatku jej činnosti. Fakticky „urobili“ Hitlera vodcom Nemeckého národa.

Nemecké politické vedenie sa snažilo o uchopenie európskej a svetovej moci v spojenectve s Anglickom. Pre mnohých ľudí z nemeckej elity bol príťažlivý práve vzor Britského impéria. Programom Nemecka bolo vtedy zlikvidovať následky prvej svetovej vojny – Versaillsky systém, nastoliť nemeckú nadvládu nad Európou, zničiť Sovietsky zväz, rozšíriť ekonomickú a politickú moc na niektoré oblasti v Afrike, Ázii i Amerike, pretvoriť Tretiu ríšu na svetové impérium – Večný reich.

Už v októbri 1933 predstavitelia Nemecka odišli z konferencie o odzbrojení a vystúpili z Ligy národov. V roku 1935 Nemecko hrubo porušilo články Versaillskej mierovej zmluvy a vyhlásilo zavedenie všeobecnej brannej povinnosti. Tiež prijalo opatrenia na vytvorenie vojenských vzdušných síl. Anglicko, Francúzsko a Taliansko, ktoré boli garantmi Versaillskej zmluvy proti tomu nič neurobili. Naviac, Anglicko podpísalo s Nemeckom námornú zmluvu, podľa ktorej nemecké vojenské námorníctvo nesmelo prevyšovať 35 percent tonáže anglického námorníctva / dovtedy bolo nemecké námorníctvo len neveľké /. Ponorkové námorníctvo malo ešte výhodnejší pomer. Týmto vlastne anglická vláda sama narušila Versaillsku zmluvu, podľa ktorej Nemecko nemalo právo na výstavbu vojenského námorníctva. Nemecku sa robili ústupky jeden za druhým, nenarušovali sa jeho opatrenia v zárodku a fakticky sa tým podporovala jeho agresívnosť. Snahy ZSSR vytvoriť systém kolektívnej bezpečnosti v Európe boli negované politikou Anglicka, Francúzska a Poľska.

Nemecko rýchlymi tempami militarizovalo ekonomiku, prudko sa zvýšila produkcia bojovej techniky a počty ozbrojených síl. Za Berlínom sa „ponáhľal“ aj Rím. Taliansko snívalo o znovuzrodení „rímskej moci“ a ovládnutí Stredozemného mora a severu Afriky. V roku 1935 talianske vojska okupovali Abesíniu / Etiópiu /. V roku 1936 Nemecko voviedlo vojska do rýnskej demilitarizovanej zóny, čím porušilo ďalšiu časť Versaillskej zmluvy. Sovietsky zväz navrhol použitie sankcii proti Nemecku, avšak väčšina krajín Ligy národov za ne nehlasovala. Takí to boli „demokrati“ a „ochrancovia slobody“.

V roku 1936 sa v Španielsku začala občianska vojna, avšak „demokratické“ krajiny zaujali pozíciu nezasahovania a nepodporili zákonne zvolenú ľavicovú vládu. Nemecko a Taliansko aktívne podporili prevrat generála Franka a s ich pomocou sa v roku 1939 ustanovila diktatúra. Ani vtedy „demokratické“ krajiny necítili potrebu chrániť ľudské práva, slobodu a demokraciu v európskom Španielsku.

V roku 1940 Nemecko porazilo spojenecké vojska a okupovalo Belgicko, Holandsko a severné Francúzsko. Treba poznamenať, že francúzska elita mala dosť zdrojov na vedenie vojny a jej premenu na totálnu, mohli odstúpiť do kolónii a pokračovať v boji, avšak uprednostnili kapituláciu.

Ako dokážu byť spoľahliví a dodržiavať spojenecké zmluvy a dohody, to ukázali vládnuce kruhy USA a Veľkej Británie aj v priebehu 2.svetovej vojny. Ako spojenci v antifašistickej koalícii sľúbili otvorenie druhého frontu na spoločný boj proti fašistickému Nemecku, avšak jeho skutočné otvorenie „naťahovali“ až do júna 1944. Dúfali pritom, že Sovietsky zväz sa tak vyčerpá vojnou s Nemeckom, že ho bude ľahšie poraziť, alebo aspoň diktovať mu vôľu Západu po skončení vojny.

V priebehu vojny anglické a americké politické a vojenské vedenia opakovane zvažovali, ako nasmerovať Nemecko proti ZSSR. V auguste 1943 sa napríklad konala konferencia v Québecku za účasti Roosvelta, Churchila a vysokých vojenských veliteľov ich armád, kde prerokovávali aj úvahy, ako obrátiť ešte neporazenú moc Nemecka proti Sovietskemu zväzu. Medzi vážne úvahy patrila aj úvaha o presvedčení nemeckého vedenia aby umožnili vstup anglo-amerických vojsk do Nemecka a potom sa postavili ZSSR. Známy je aj prípad vyjednávania emisárov USA a Anglicka s nemeckým plukovníkom Karlom Wolfom vo Švajčiarsku v marci a apríli 1945, s cieľom dohodnúť sa, ako zastaviť postup Červenej armády v Európe.

To sú len niektoré fakty z minulosti o dôveryhodnosti a úprimnosti myslenia a správania sa politických kruhov niktorých krajín, ktoré sú dnes členmi NATO. Ak by sme sa pozreli na ich správanie sa na konci minulého a začiatkom tohto storočia, podobných faktov by bolo ešte viac. Stačí pripomenúť rozpútanie vojny v Iraku, Afganistane, Sýrií, bombardovanie Juhoslávie, napadnutie Líbye a zavraždenie jej prezidenta. Tam sa tiež dokázali premeniť zo spojencov na „trestajúcich“ agresorov za krátku dobu, v záujme dosiahnutia svojich cieľov.

Paní prezidentka Čapútová vyjadrila svoje nadšenie a pravdepodobne i nadšenie svojich voličov nad „pilierom bezpečnosti Slovenska“, za ktorý NATO považujú. Samozrejme že to ocenil aj pán Stoltenberg – líder NATO.

Faktom je však aj to, že paní prezidentku zvolilo len 23,8 percenta občanov Slovenska s právom voliť. Je otázne, či ostatných 76,2 percent sú rovnako nadšení a či považujú NATO za bezpečnostnú záruku pre Slovensko. Niektoré prieskumy naznačujú, že tomu tak nie je. Napriek masívnej propagande médii a terajších opozičných i väčšiny koaličných politikov.

Nemala by táto väčšia časť občanov v spoločnosti uvažovať o tom, ako dať svoj postoj najavo hlasnejšie a jednoznačnejšie? Veď by nás malo prinajmenšom urážať, že hlas väčšiny ostáva „udupaný“ a zatlačený do pozadia a hlas menšiny sa vydáva za názor občanov celého Slovenska. Čo budem robiť, keď nás takéto „falošné“ hlasy zatiahnú do ozbrojeného konfliktu alebo nebodaj vojny?!

Pavol Suško

By |2019-07-07T12:50:21+00:00júl 7, 2019|Články|Komentáre vypnuté na Môžeme veriť takým spojencom pri zabezpečovaní našej bezpečnosti a suverenity?