Paradoxy  bojovníkov proti fašizmu, za slobodu a demokraciu

„Stojí Dukla pomník vďaky, vôkol neho cintoríny, padlo chlapcov na tisíce, za slobodu domoviny.“

O niekoľko dní si pripomenieme významný deň, zohrávajúci v dejinách protifašistického odboja mimoriadne dôležitý medzník – 6. október 1944. V tento deň prekročili československé štátne hranice (správnejšie hranice tzv. Slovenského štátu) v priestore Dukelského priesmyku jednotky 1. československého armádneho zboru, pod velením generála Ludvika Svobodu. 6. október bol až do roku 1989 DŇOM ČESKOSLOVENSKEJ ĽUDOVEJ ARMÁDY.

Po politickom prevrate v roku 1989 nastal totálny prevrat aj v myslení a konaní politikov. Nenávisť a  zloba prerástla až do chorého stavu ich mysle, a to do takej miery, že stratili súdnosť a začali konať proti logike zdravého ľudského rozumu.

Antikomunistickú histériu stvárnili v prijatí zákona o protikomunistickom odboji 16. marca 2006, ktorý predložil poslanec Jozef Šimko z KDH.  Proti prijatiu boli komunisti (Mnohí poslanci sa zdržali,  niektorí radšej neprišli, alebo nehlasovali) a takmer všetci vo svojich vystúpeniach protestovali a veľmi ostro –  argumentačne. Žiaľ bolo to zbytočné, ale len v číselnom vyjadrení hlasovania. Vystúpenia komunistických poslancov malo zmysel i v historickom kontexte existencie Komunistickej strany Slovenska po politickom prevrate.

Uplynul len mesiac, čo sme si pripomenuli 75. výročie Slovenského národného povstania. Pojem fašizmus, ktorého hrôza sa na Slovensku rozpútala najmä po potlačení Povstania do hôr zaznieval v každom vystúpení politických činiteľov. V hlbokom rozpore s ich prejavmi je fakt, že v antikomunistickom zákone je paradoxne začiatok „doby neslobody“ od 6. októbra 1944. Tak zostal nezmenený dodnes! Počet obetí bojovníkov proti fašizmu na Slovensku narástol po potlačení povstania, a práve v mesiacoch október 1944 až marec 1945 (Kremnička, Nemecká,Kľak, Ostrý Grúň, Kalište …)fašisti, aj rukami príslušníkov POHG vraždili obyvateľov a vypaľovali osady a obce. Beštiálne vraždili deti, ženy, starcov, kruto mučili partizánov i komunistov. Je poľutovania hodné, že ani v čase parlamentnej väčšiny sa ľavicoví poslanci nedokázali vysporiadať s týmto hrubým nezmyslom v zákone a mohli tak konať bez problémov a s čistým svedomím.

Samotný zákon začína preambulou : „Národná rada Slovenskej republiky,

– vedená vôľou oceniť a vyjadriť úctu mužom a ženám, ktorí s nasadením vlastných životov, osobnej slobody a pripravení k najvyšším obetám bojovali za vlasť, bránili hodnoty slobody a demokracie,

– odhodlaná natrvalo pripomínať ideály vlastenectva, cti a statočnosti ďalším generáciám našich občanov a

– pripravená vyjadriť vďaku všetkým etapám národného boja za slobodu,

Zákon ustanovuje podmienky priznania postavenia účastníka protikomunistického odboja, ktorým sa rozumie aktívny odpor občanov proti komunistickému režimu, prejavený či prejavovaný organizovane alebo individuálne v období od 6. októbra 1944 do 17. novembra 1989. 

Nebudem rozoberať zákon podľa jednotlivých paragrafov. To príde na rad až vo chvíli, keď proti nemu v parlamente vystúpia „odvážlivci“ s návrhom na zrušenie. Obávam sa, že ten čas už bol a to čo sa chystá u nás k moci bude len kópiou obyčajného fašizmu z rokov meruôsmych. Ešte budeme mlčky počúvať vystúpenia štátnych a vládnych politikov na Dukle, či vo Svidníku. „Hlava štátu“ tam určite nebude, možno niekoľko metrov oproti na cintoríne nemeckých vojakov.

Zamýšľam sa nad tým, či je správne, zúčastňovať sa na akciách, kde nám nedajú slovo a ponižujú nás totálnou ignoráciou. Možno by bolo rozumnejšie, organizovať takéto spomienkové akcie samostatne – úprimne, oprávnene a bez pretvárky, falošnosti, aj keď bez kamier a novinárskych mikrofónov. My už predsa nemáme čo stratiť. V boji proti fašizmu, odvážni hrdinovia neváhali vziať do ruky zbraň, dnes stačí vziať do ruky ten správny volebný lístok.

 

 

Viera Klimentová

 

 

By |2019-10-01T10:22:48+00:00október 1, 2019|Články|0 Comments

Leave A Comment