1. Skip to Menu
  2. Skip to Content
  3. Skip to Footer

Zabudnutý hrdina SNP

2013-08-18 Vladimír Podborovčan
.
Priatelia, pri príležitosti nadchádzajúceho 69. výročia SNP som si dovolil napísať článok, ktorý som nazval „Zabudnutý hrdina SNP“. Aj preto ho touto cestou ponúkam KSS a mesačníku KROKY k zverejneniu. Mnohí z vás sú kresťania, no v prvom rade moji priatelia, preto o mne viete, že som kresťan a sympatizant KSS. Dnešná KSS je otvorená aj pre nás kresťanov.
.
Koncom augusta si Slovensko pripomína jednu z najvýznamnejších udalostí vo svojej histórii a to Slovenské národné povstanie. Povstanie sa stalo nielen pre mňa vojaka od svojich 14-tich rokov, kresťana stojaceho pri dnešnej KSS, ale aj pre celé generácie Slovákov zdrojom národnej hrdosti a skutočného vlastenectva. Aj preto sa nám treba vracať k hrdinstvu ľudí zapojených pred 69-timi rokmi do týchto významných augustových udalostí. Jedným z nich bol Ľudovít Veselý. Preto mi ho dovoľte pripomenúť a vám, čo ho nepoznáte predstaviť. Povedzme si hneď na úvod, že reč bude o rímskokatolíckom kňazovi a zároveň hrdinovi Slovenského národného povstania. .
Je to nezvyčajné spojenie, veď katolícka cirkev predsa ozbrojené povstanie nepodporovala. Keď však pred 69 rokmi vypuklo, Veselý nezaváhal a vymenil reverendu za vojenský plášť. Hlásil sa na vojenskej posádke vo Zvolene. O štyri mesiace neskôr, ako 34 ročný zaplatil za to svojim životom. Ľudovít Veselý mal veľmi vyvinutý zmysel pre spravodlivosť a silné sociálne cítenie. Tento mladý kňaz sa priatelil s Rudolfom Dilongom, katolíckym básnikom búrlivákom. Možno najmä zmysel pre krásy a radosti života ich zblížil natoľko, že sa navštevovali aj doma. Napokon obaja sa postupne stali dôstojníkmi duchovnej služby v armáde. Veselý do armády vstúpil v marci roku 1936, tri roky po jeho kňazskej vysviacke. Neskorší rozpad Československej republiky a vznik samostatného Slovenska pod „ochranou“ nemeckej ríše však tento rímskokatolícky kňaz neprivítal. Od začiatku mal odmietavý vzťah aj k vláde ľudákov a prezidentstvu Jozefa Tisa. Zatiaľ čo Dilong v tom čase vydal zbierku „Gardisti, na stráž!“, Veselý sa dostal do konfliktu s hlavným veliteľom Hlinkovej gardy Alexandrom Machom. V Novom Smokovci vo Vysokých Tatrách začiatkom roku 1940 odmietol vtedajší nadporučík Veselý pozdraviť ministra vnútra Macha a komentoval to slovami: „Predsa dôstojník nebude zdraviť obyčajného gardistu.“ Preto sa nečudujem, že v júli roku 1940 prišlo jeho prepustenie z armády a na základe rozhodnutia vojenského súdu aj odobratie jeho vojenskej hodnosti. Po jeho degradácii pôsobil už ako radový kňaz krátko v Trnavskej diecéze, ale pre konflikty s predstavenými ho preložili do Banskobystrickej diecézy, v ktorej vládli benevolentnejšie pomery. Banskobystrický biskup Marián Blaha mu pridelil faru vo Zvolenskej Slatine. Väčšina cirkevníkov vo Zvolenskej Slatine si nového farára hneď obľúbila. Ľudia ho tam volali „Červený farár“, alebo „Kristov komunista“, čo potvrdil aj vtedajší kostolník Juraj Dobák. Bol proste povedané normálny. Mal veľmi populárne kázne. Veselý sa hneď na začiatku Povstania zapojil do protifašistického odboja. Udržiaval styky s ilegálnymi skupinami v Banskej Bystrici i vo Zvolene. Cez jeho faru prechádzali záhadné zásielky zbraní. Zároveň sa stupňovali jeho odbojné kázne. „Kto je Mussolini? Mamľas. Kto je Hitler? Mamľas,“ bolo počuť vo zvolenskoslatinskom rímskokatolíckom kostole každú Božiu nedeľu. Veselý v Povstaní nepôsobil ako osvetový dôstojník ani ako vojenský duchovný. Nemal na to súhlas biskupa. Preto ho veliteľstvo povstaleckej armády zaradilo ako spravodajského dôstojníka k II. taktickej skupine s krycím menom Fatra, so sídlom v Brezne. Jej veliteľom bol plukovník Michal Širica. Skupina mala okolo 11-tisíc mužov v zbrani a operovala v najdlhšom, 110 až 130 kilometrovom úseku povstaleckého frontu. V tom čase Veselého odvelili do priestoru Telgárt – Heľpa – Brezno, kde prebiehali kruté boje a kde bol veliteľom legendárny „železný kapitán“ Stanek. Veselého zatklo gestapo za výdatnej pomoci príslušníkov Hlinkovej gardy 5. decembra 1944 v rímsko¬katolíckom seminári v Banskej Bystrici, kde sa po vojenskom potlačení Povstania ukrýval. Naposledy ho videli živého o týždeň neskôr na chodbách Okresného súdu vo Zvolene. Bolo zrejmé, že mu hrozí smrť. Až po vojne a oslobodení Československa od nemeckých okupantov vyšlo najavo, že Veselého zastrelili niekedy koncom decembra 1944, alebo začiatkom januára 1945 v lese Boriny neďaleko kúpeľov Kováčová, pri dnešnom kúpalisku, kde bolo objavených osem hromadných hrobov. Telá stopiatich popravených niesli stopy predchádzajúceho mučenia. Predtým ako ich fašisti zastrelili strelou do tyla, mnohým najprv vypichli oči, odrezali uši.
.
Po vojne Veselého povýšili na majora a dostal Rad SNP I. triedy – všetko, samozrejme, in memoriam. Pomenovali po ňom Domov ústredia charity na Slovensku v Piešťanoch a aj jeden liečebný dom v Novom Smokovci, v ktorom urazil Alexandra Macha. Neskôr sa na Veselého zabúdalo a po roku 1990 malo definitívne zabudnúť. Vznikla totiž otázka, či je zahodno meno takéhoto kňaza vôbec pripomínať. Pamätnú tabuľu však v roku 2005 vo Zvolenskej Slatine nakoniec osadili. Ibaže na budove obecného úradu. Ani po prevrate to na farskej budove jednoducho nešlo. To nepripustil nedávno zosnulý biskup Banskobystrickej diecézy Mons. Rudolf Baláž, čo mňa ako kresťana veľmi mrzí, pretože na Ľudovíta Veselého si my Stredoslováci spomíname ako na človeka – kňaza s dobrým srdcom.
Jeho hrdinstvo, statočnosť a odvaha je a bude nezmazateľne zapísané do našej novodobej histórie.
.