1. Skip to Menu
  2. Skip to Content
  3. Skip to Footer

A PO NÁS POTOPA - USS Košice sa dal na odchod

2012-12-18 Ivan Gaľa, predseda MO KSS Košice
.
Je bezpochyby tajné heslo zahraničného investora, americkej oceliarskej spoločnosti USS, ktorá v súčasnosti opúšťa región východného Slovenska. Jej príchod počas prvej Dzurindovej vlády v roku 2001 bol ohlasovaný ako obrovský úspech, ako veľký krok vpred, pre dovtedajšie Východoslovenské železiarne.
.
Že je podnik v podstatne horšom stave ako pred približne 10 rokmi je v Košiciach verejné tajomstvo. Z niekdajšej všestrannej výroby orientovanej na rôzne hutnícke výrobky nezostalo nič. Jediné čo sa vyrába vo väčšom množstve sú plechové zvitky. No ich kvalita je podstatne horšia ako v minulosti. Bežne sa stáva, že celý zvitok musí byť vrátený, lebo je od začiatku do konca plný materiálových chýb. A to si naozaj nevymýšľam. Ako študent strojárstva som mal možnosť počuť tieto informácie od prednášajúcich profesorov, ktorí nám hovorili, že to verejne nesmieme povedať. Nuž asi by im americkí podnikavci zatrhli vstup do „ich“ podniku. Teraz keď sú na odchode je to už všetko jedno.
.
Faktom je, že prebrali továreň na vysokej technickej úrovni, po generálnej oprave rozhodujúcich výrobných prostriedkov (vysoké pece a valcovne) a teraz ich opotrebované nechávajú tak. Klamal by som, ak napíšem, že len využili čo už existovalo a vôbec neinvestovali. Bolo vybudovaných niekoľko nových liniek na spracovanie plechu, jeho povrchovú úpravu a zrekonštruovaná budova valcovne. No teraz, keď je potrebná naozaj veľká investícia do samotných výrobných zariadení rozhodujúcich pre fungovanie hutníckeho kombinátu (vysoké pece, konvertory, valcovacie stroje) sa akousi náhodou stalo pre USS podnikanie v Košiciach nevýhodné. A pritom stále by išlo o investíciu úplne malú v porovnaní s celkovou hodnotou podniku. A to bol podnik „predaný“ za symbolickú 1 korunu! Vďaka daňovým prázdninám bol zisk ešte vyšší ako inde. Takže zdrojov na rozvoj by aj bolo. Len škoda, že sú vo vreckách súkromných vlastníkov. Za bačovania USS sa podnik celkovo neposunul vpred. Skôr opačne. Z niekdajších VSŽ zostalo len torzo.
.
Podnik je orientovaný len na úzky sortiment produktov, takže každý výkyv na trhu ohrozuje jeho ekonomické fungovanie. Honba za maximálnym ziskom zlomila väz aj kedysi prekvitajúcemu hutníckemu učilišťu, ktoré bez niekdajšej pomoci z dôb fungujúceho VSŽ môže ťažko zabezpečovať patričné technické vybavenie odborných učební a dielní a taktiež úroveň stredoškolských internátov. Hutnícka priemyslovka zanikla už úplne.
.
Niet divu. Po príchode USS klesol počet zamestnancov z 20 tisíc na dnešných sotva 10 tisíc (aj to je údaj spred krízy v roku 2008). Takže je logické, že mládež nejaví záujem o prácu a odborné štúdium v oblasti hutníctva. Prax znižovania stavu zamestnancov bola založená nie na priamom prepúšťaní, ale na posielaní ľudí do dôchodku – riadneho, predčasného – a neprijímaní nových zamestnancov. Čiže hlavným zdrojom rastu ziskov nebola modernizácia výroby a rast produktivity práce, ale zvyšovanie intenzity práce a vykorisťovania. To automaticky viedlo k zhoršeniu pracovných podmienok v USS Košice. I napriek tomu je stále veľa takých, ktorí robia aj nemožné, aby získali prácu v USS hoci vedia o neľahkých podmienkach. Toto hádam najvýstižnejšie dokumentuje zúfalú situáciu čoraz väčšieho množstva ľudí v Košiciach a okolí. Kto má miesto si tiež nemôže byť ničím istý.
.
Po príchode USS sa úplne zmenilo postavenie zamestnancov. Stali sa novodobými otrokmi. Ich jediným právom je poslušne pracovať podľa príkazov. Vo viacerých dielňach robotníkom vzali aj stoličky, aby vraj „zbytočne nevysedávali počas pracovnej doby“. Čo je samozrejme nezmysel lebo počas 12 hodinovej šichty si každý musí na chvíľu oddýchnuť. Navyše vzhľadom na organizáciu práce je bežné, že po zapnutí stroja má robotník niekoľko minút „voľných“ a teda nie je problém ak si aj sadne. Nuž snaha o maximálny zisk vyťažením pracujúcich vedie i k takýmto absurdnostiam. Šikanovanie zamestnancov na každom kroku neustálymi kontrolami dodržiavania bezpečnosti práce sa stalo ďalšou zásterkou na zvyšovanie intenzity práce. Strach z prípadnej chyby a vyhodenia z práce núti každého k zvýšenému výkonu na hrane fyzických možností. Takto údajná starostlivosť o bezpečnosť práce vedie akurát k nadmernému fyzickému a psychickému vyčerpaniu a nakoniec poškodeniu zdravotného stavu pracovníkov. Takže o zdravie prídu tak či onak. Len ešte pred tým sú vycucaní do špiku kosti.
.
Málo pomáha aj jedna z posledných vymožeností pracujúcich – odbory. Zamestnanci USS sa v porovnaní s inými odvetviami a podnikmi početne veľmi slušne organizujú v odboroch. Počet odborárov je jedna vec, reálna činnosť zase druhá. Neschopnosť organizovať a zjednocovať všetkých zamestnancov sa ukázala v spore žeriavničky Zuzany Cingeľovej a USS, keď miestne odbory ako celok na jej obranu nevystúpili. Mnohí zamestnanci potvrdia, že odbory počas prítomnosti USS fungovali a ešte fungujú ako nárazník medzi vlastníkmi a zamestnancami. Miesto tlaku na majiteľov a pomoci pracujúcim pri obhajobe ich práv a požiadaviek len tlmia existujúce rozpory. Maximálne prihodia robotníkom nejaké tie drobky ku platu, aby ich na čas umlčali. Hlavne, že odborársky predáci si udržia svoje miesta. Viacerí zamestnanci vystúpili z takýchto odborov so slovami, „že „peniaze čo platia ako členský príspevok do odborov vedia minúť aj rozumnejším spôsobom ako ich pchať do vreciek odborárskeho šéfa, ktorý aj tak nič nerobí.“ Jednou vetou po príchode USS sa odbory stali dobrým kšeftom pre pár jedincov skáčucich podľa toho ako sa momentálne píska. Kopa z nich mala funkciu už predtým. Ich neschopnosť, neochota čosi reálne robiť sa ukázala aj v dobe, keď množstvo zamestnancov USS bolo nútených prejsť na živnosť ak chceli ostať pracovať. Takto prišli o množstvo sociálnych výhod, resp. istôt (hlavne odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne). Navyše ako živnostníci majú podstatne komplikovanejšie sa organizovať v odboroch hoci pracujú v jednej továrni, dokonca prevádzke. Takto boli odbory značne oslabené čo do počtu členov a teda aj členských príspevkov. To však odborárskych šéfov evidentne netrápilo. Ich príjem pochádzal z iného zdroja ako je odborárska pokladnica. Ešte je niekomu divná ich pasivita v boji pracovníkov za svoje práva?
.
Po takýchto skúsenostiach sa v súčasnosti zamestnanci boja budúcnosti – toho čo môže prísť po zmene majiteľa. Vypovedá o tom aj nálada medzi nimi. Tiché zachmúrené tváre sú najmenej. Rozlieza sa medzi nimi nevraživosť. V snahe poistiť si svoj otrocký údel človeka zamestnaného v kapitalizme, a nepadnúť medzi nezamestnaných, sa bežnou praxou stalo donášanie na spolupracovníkov. Vykorisťovať takto rozbitú masu nemôže byť ťažké. Možnosť ľahko bez zvláštnej námahy z nej vytĺcť zisk je lákavá pre množstvo iných. Veď záujemcov aj je od Indie cez Rusko až po Nemecko. Oplatí sa im zaplatiť aj premrštenú sumu, ktorú USS požaduje! A ešte stále zarobia!
.
V predošlých častiach článku som sa zameral na obdobie pôsobenie USS. Takto to vyzerá, že hlavným vinníkom existujúceho stavu vecí sú práve oni. No to je len zdanie. Tento stav by v súčasnom kapitalistickom systéme nastal bez ohľadu na majiteľa. Možno len čas vyvrcholenia problémov by bol iný. V skutočnosti celý podnik začal do týchto problémov nabiehať už v priebehu 90 – tych. rokov počas obnovy kapitalizmu. Akurát teraz vystrelili na povrch. Je úplne jedno kto bude novým súkromným majiteľom. Každý kapitalista bez ohľadu na národnosť bude žmýkať zo zamestnancov nie 100 ale minimálne 200% výkonu. To, že jeden má viac a druhý menej rafinované metódy na podstate nič nemení. Pokým bude podnik súkromným vlastníctvom bude pokračovať a narastať útlak a podriadenosť pracujúcich. Rovnako bude stagnovať a upadať aj jeho technická úroveň lebo:

.

- nadhodnota bude rozdeľovaná hlavne v prospech súkromného zisku majiteľov a nie investícii do rozvoja,

- monopolné postavenie nenúti majiteľov za každú cenu modernizovať výrobu,

- je oveľa jednoduchšie znižovať náklady prepúšťaním a znižovaním mzdového fondu ako využívaním nových produktívnejších strojov a technológii,

- k investíciám do modernizácie siahne majiteľ až v krajnom prípade, aby neklesol pod úroveň spoločensky priemernej miery zisku, resp. preleje kapitál do iného odvetvia z nadpriemernou mierou zisku a takto bude ďalej rozmnožovať svoje bohatstvo.

.

Aby sa mohol podnik začať znovu rozvíjať, modernizovať, rozširovať výrobu, aby rástlo sociálne zaistenie jeho zamestnancov musia mať hlavné slovo v jeho riadení práve samotní zamestnanci. Hlavne odbory sú silným nástrojom na dosiahnutie a udržanie tohto cieľa. Veľa súčasných pracovníkov USS si je vedomých skutočnosti, že pre riadenie podniku a výrobu nepotrebujú mať nad sebou žiadne extra šéfstvo – pijavice prisaté na tepne pracujúcej triedy. Bez nich by výroba pokračovala bez problémov ďalej. Dokonca ešte lepšie, lebo prostriedky, ktoré si bez zásluh prisvojujú by boli použité na rozvoj výroby a zabezpečenie pracujúcich. Najbližšou perspektívou musí byť snaha o transformáciu minimálne na zamestnanecký podnik. Bez uvedomelej činnosti odborov a všetkých zamestnancov, triedneho prístupu k veci, to nepôjde.

.