1. Skip to Menu
  2. Skip to Content
  3. Skip to Footer

Postavenie nezamestnaného za 1. ČSR

2015-02-04 Ivan Lulják, Bratislava
.
.
xxxxxK 90. výročiu prijatia protiľudového Gentského systému vyplácania podpôr nezamestnanosti./1925-2015/
.
xxxxxPre nástup kapitalizmu a nových výrobných vzťahov je charakteristický vzrast nezamestnanosti. Ako už charakterizovali Marx a Engels, bez nezamestnanosti kapitalizmus nemôže vôbec existovať. Kapitalizmus potrebuje nezamestnanosť z hľadiska ďalšieho rozvoja výroby. Kapitalistická výroba vo svojich ekonomických cykloch podlieha značným výkyvom tak v celku, ako aj v jednotlivých priemyslových odvetviach. Nemohla by sa normálne vyvíjať, keby nemala prebytočné obyvateľstvo, pripravené v každom okamihu dodať pracovné sily do ktoréhokoľvek priemyselného odvetvia alebo podniku.
.
xxxxxEngels zdôraznil, že s výnimkou krátkeho obdobia najvyššej konjunktúry kapitalistický priemysel musí mať neustále rezervu nezamestnaných robotníkov, aby v najživších mesiacoch mohol vyrobiť množstvo tovarov, ktoré naliehavo potrebuje trh. Táto rezerva nezamestnaných kolíše podľa odbytových podmienok, podľa situácie na trhu, ktorá podmieňuje väčšiu či menšiu nezamestnanosť.
.
xxxxxV našom geografickom priestore prvé zmienky o nezamestnanosti máme už z čias Rakúsko-uhorskej monarchie, pričom nie je vylúčené, že je to zjav oveľa starší. Roku 1916 vznikajú prvé Sprostredkovateľne /úrady práce/, a to v to Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici.
.
xxxxxAni nový štátny útvar – Československo – nebol schopný vyriešiť otázku nezamestnanosti, Naopak postavenie nezamestnaných sa ešte viac zhoršilo. Československo ako nový štátny útvar stratilo možnosti vyvážať svoje výrobky v rámci Rakúsko-uhorskej monarchie. Nové štáty Rakúsko, Maďarsko, Juhoslávia a Poľsko sa snažili vytvoriť svoj vlastný priemysel a nebyť odkázaní na dovoz. Logický viaceré podniky museli zastaviť svoju činnosť . Zlú hospodársku situáciu nového štátu zhoršila aj prvá povojnová kríza v rokoch 1921-1923, ktorá mala byť akousi bodkou za svetovou vojnou v ekonomickej oblasti.
.
xxxxxNemožno si však myslieť, že by sa vlády počas celého trvania predmníchovskej ČSR nesnažili riešiť nezamestnanosť, samozrejme podľa svojich možností. V roku 1918 a 1919 prevládal akýsi romantizmus , čo sa prejavilo aj v návrhoch zákonov predložených Revolučnému národnému zhromaždeniu v otázkach nezamestnanosti. Prvým krokom k odbúraniu nezamestnanosti malo byť vyplácanie podpôr všetkým, ktorí nemali prácu. Tak bol 10. decembra 1918 prijatý zákon o podpore v nezamestnanosti, č. 63/1918 Zb. z. a n. . Spomínaný zákon uvádzal, že nárok na štátnu podporu majú všetci československí štátni príslušníci podliehajúci Zákonu o poistení robotníkov v chorobe. Výška podpory sa mala rovnať výške nemocenskej dávky[3]. Čoskoro sa však okruh nezamestnaných podporovaných štátom zúžil. Už vládne nariadenie z 24. marca 1919 vylučovalo z nároku na podporu osoby, ktoré boli zamestnané poľnohospodárstve a lesníctve, prípadne slúžili v domácnosti. To znamenalo, že ak by aj prišli o prácu, podľa nového nariadenia by nedostávali štátnu podporu. Vládne nariadenie neurčovalo len to komu vyplácať podporu. Určilo aj nové podmienky, podľa ktorých mohli poberateľom finančnú čiastku odobrať pri rôznych previneniach. Ak by nezamestnaný odmietol núdzovú prácu, strácal automatický nárok na podporu v nezamestnaní. . Vládne organizácie samozrejme sledovali činnosť nezamestnaných na núdzových prácach. Ak člen komisie určil, že nezamestnaný sa dostatočne „neangažuje“ pri práci, mohol rovnako prísť o časť podpory, ako ten, čo núdzovú prácu odmietol.
.
xxxxxSituáciu nezamestnaných sťažovala nedostatočne vybudovaná sieť sprostredkovateľni práce. V Českých krajoch bola situácia značne lepšia, ako na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Preto aj údaje o nezamestnanosti na Slovensku spravidla nie sú vôbec presné a správne.
.
xxxxxAni tieto zásahy do podpôr v nezamestnanosti neboli ukončené. Ďalšie zhoršenie podpôr priniesol neslávne známy zákon č. 322/1921 Zb., ktorý kodifikoval u nás Gentský systém vyplácania podpôr v nezamestnanosti. Podľa Gentského systému mohol podporu v nezamestnanosti poberať len tí nezamestnaní, ktorí boli odborovo organizovaní a nemocenský poistení. To znamená, že na základe tohto zákona sa presunula starostlivosť o nezamestnaných zo štátu na odborové organizácie, štát potom len prispieval na podpory vyplácané odborovou organizáciou. Výška štátneho príspevku tak sa rovnala výške príspevku od odborovej organizácie.
.
xxxxxZákon o gentskom systéme znižoval výšku finančnej štátnej podpory pre nezamestnaných – v obciach do 7 000 obyvateľov bola stanovená na 8 korún denne a v mestách na 10 korún.
.
xxxxxGentský systém skrátil aj dobu vyplácania podpôr. Podpora nezamestnanému mohla byť vyplácaná len počas 6 mesiacov. Nezamestnaní, ktorí prišli o prácu vlastnou vinou, napríklad počas štrajku, strácali akýkoľvek nárok na podporu. Z týchto zákonných opatrení je jasne vidieť spôsob, akým štát bezprostredne obmedzoval a zasahoval do základných občianskych práv. Robotníci, ktorí vstúpili do štrajku /a právo na štrajk bolo zabezpečené ústavou/, sa vystavovali nebezpečenstvu prepustenia z práce, čím by sa vlastnou vinou dostali do zlej finančnej situácie, v ktorej by im zákon neumožňoval získať podporu v nezamestnaní.
.
xxxxxAni nezamestnaný poberajúci podporu nemal úplne vyhrané. Poberateľ mal nárok poberať podporu 6 mesiacov. Potom musel znovu požiadať o podporu novou prihláškou, ktorá však znižovala vyplatenú čiastku na 75% pôvodnej vyplatenej sumy. Takto oklieštenú podporu dostával nezamestnaný nasledujúce 3 mesiace, po ktorých musel znova napísať žiadosť na ďalšie 3 mesiace, čo viedlo k zníženiu podpory na 50% pôvodne poberanej sumy. To znamenalo, že ak bol poberateľ zosobášený, dostával denne 4 koruny – slobodný poberateľ iba 2 koruny. Z tejto veľmi nízkej sumy sa samozrejme nedalo vyžiť, čo viedlo k zvýšeniu kriminality medzi nezamestnanými. Po vyčerpaní týchto možností mohol nezamestnaný opäť žiadať o podporu len vtedy, keď sa preukázal dôkazom, že bol medzi poslednou žiadosťou aspoň mesiac zamestnaný a potom znova prišiel o prácu. Toto posledné nariadenie sa dalo splniť ako-tak v časoch konjunktúry, avšak v časoch hospodárskej krízy nájsť zamestnanie aspoň na krátky čas bolo veľmi zložité. Z tohto dôvodu v časoch hospodárskej krízy prudko klesalo vyplácanie podpôr v nezamestnaní, hoc nezamestnanosť prudko stúpala hore. O počtoch poberateľov si povieme neskôr.
.
xxxxxNezamestnaný strácal nárok na podporu aj vtedy, keď odmietol náhodnú prácu, ktorá bola preňho nevyhovujúca zo zdravotných, alebo vzdelanostných dôvodov. Ďalšou podmienkou podpory bolo splnenie ohlasovacej povinnosti nezamestnaného, čo vylučovalo možnosť poskytovania podpôr pre množstvo nezamestnaných na Slovensku a Zakarpatsku, pretože tu bolo veľmi málo sprostredkovateľní práce a nezamestnaní sa nemali ani kde hlásiť. Pri opisovaní vyplácania podpôr nesmieme zabudnúť ani na pracujúcich, ktorí boli úplne vyškrtnutí z vyplácania podpôr v nezamestnanosti. Ako sme už pred chvíľou spomínali nárok na podporu strácali odborovo neorganizovaní nezamestnaní. O podporu sa nemohlo uchádzať ani sezónne robotníctvo a zemerobotníctvo.
.
xxxxxGentský systém znamenal nesmiernu úľavu pre štátnu pokladnicu, ktorej hlavné výdaje smerovali do sanácie bánk. Aj keď štát čiastkovo prispieval do pokladnice odborových organizácií, väčšiu čiastku splácali samotní pracujúci v rámci svojich členských príspevkov. Na základe minimálnej pomoci zo strany štátu, odborové organizácie boli nútené vyplácať podpory v nezamestnaní, čo viedlo na začiatku veľkej hospodárskej krízy k finančnému kolapsu mnohých odborových ústrední. Celý rad odborových organizácií musel hypotékami zaťažiť svoje nemovitosti. Na podpory v nezamestnanosti museli vyčerpať všetky svoje finančné rezervy, s ktorými počítali pre štrajky a výluky. To samozrejme viedlo k obmedzovaniu vlastného poslania odborových organizácií ako zástupcov zamestnancov, čím sa odbory dostávali do područia manažérskych špičiek a štátneho manažmentu.
.
xxxxxSamovraždy – dôsledok neriešenej nezamestnanosti
.
xxxxxNezamestnanosť neviedla len k hladu, biede a beznádeji – veľké množstvo nezamestnaných viedla aj k neuváženým krokom zo zúfalstva. Z dôvodov nezamestnanosti prudko stúpol počet samovrážd, tak charakteristický aj pre súčasný neblahý stav zamestnanosti na Slovensku. Z ľavicovej tlače prvorepublikového obdobia máme množstvo týchto smutných prípadov zúfalstva a beznádeje.
yyyyyV marci 1923 sa pokúsil o samovraždu 19 ročný chlapec z Rožňavy, pretože nemohol nájsť žiadne zamestnanie. Jeho pokus o utopenie stroskotal, zachránili ho okoloidúci.
yyyyyRoku 1925, ako písala „Pravda“, sa obesil 24 ročný robotník z Krompách zo zúfalstva, pretože už viac rokov nemal zamestnanie. Nemal žiadnu blízku rodinu, jeho matka zomrela od hladu. Ako uviedli ľavicové noviny, bol to už tretí prípad samovraždy po uzavretí miestnych železiarni. Nezamestnaní robotníci na verejnom zhromaždení v apríli 1925 vyhlásili, že ak im nebude daná možnosť práce, budú donútení k tomu, aby zničili seba i svoje rodiny.
yyyyyV decembri 1927 sa otrávila 26 ročná modistka z Košíc. Zanechala list so slovami : „Nemôžem ďalej žiť, musím zomrieť. Všetci ma nenávidia a prácu nemôžem dostať.“
.
xxxxxKeď roku 1930 vylúčili z práce stavebného robotníka na stavbe tunela v Handlovej, ten nemohol nájsť obživu pre svoju štvorčlennú rodinu. Odišiel zo sveta tak, že si vložil do úst dynamitovú nálož. Utrpenie rodiny sťažila cirkev, keďže farár ho riadne odmietol pochovať a zahrabali ho pri jarku.
yyyyySamovraždou z nezamestnanosti sa môže pochváliť aj moja obec Bernolákovo. Koncom marca 1931 v Čeklísi 27 ročný stolár .zastrelil seba i svoju manželku. V zanechanom liste oznámil, že dlho bol bez práce a márne zháňal zamestnanie. V marci 1934 sa obesil stolár, otec štyroch detí v Nitre. Podobne ako väčšina, aj on bol niekoľko mesiacov bez práce. Akoby na výsmech ľudácky starosta Mojto poslal rodine 80 korún podpory, aby sa nepovedalo, že v jeho meste ľudia umierajú hladom.
yyyyyNezamestnanosť si vyberala obete každého veku, avšak veľkú väčšinu tvorila mládež. V Žiline sa roku 1935 zastrelil 19 ročný kočiš. V liste na rozlúčku vyjadril súcit so svojim bratom, ktorý nemohol nájsť prácu a ako posledné želanie si zažiadal, aby jeho prácu dostal spomínaný brat.
yyyyyO rok neskôr v Krompachoch sa zastrelili dvaja 19 roční milenci. V listoch oznámili pozostalým, že sa zabili z dôvodu nemožnosti nájsť si prácu a tým pádom aj založiť si rodinu.
yyyyyNajdesivejší prípad bol však zaznamenaný v malej obci Brvište, kde sa pokúsili o samovraždu dve 9a 13 ročné dievčatá zo zúfalstva nad nepriaznivou sociálnou situáciou rodiny.
.
xxxxxSociálny boj nezamestnaných
.
xxxxxPočet samovrážd z dôvodu biedy v jasných farbách odsudzoval sociálnu politiku prvorepublikového Československa, neschopného zabezpečiť svojmu obyvateľstvu dôstojné podmienky pre život. Samovraždy boli poslednou možnosťou strádajúceho ľudu. Väčšina nezamestnaných sa snažila o zlepšenie svojich životných podmienok bojom za svoje práva. Pochopenie nenašli však v podstate u žiadnej politickej strany, s výnimkou KSČ. Sociálni demokrati sa síce radi odvolávali na nezamestnaných, v podstate však vždy podporili riešenie navrhované ostatnými občianskymi politickými stranami. V tomto období jedine komunistickí poslanci požadovali z legálneho hľadiska odstránenie Gentského systému podpôr v nezamestnaní, ako nevyhovujúceho pre riešenie nezamestnanosti.
.
xxxxxBoj za práva nezamestnaných sa viedol v dvoch líniách – v legálnej a takpovediac ilegálnej. Legálnou líniou boja za práva nezamestnaných bola činnosť komunistických poslancov a senátorov v Národnom zhromaždení, senáte a v obecných zastupiteľstvách. Najťažšia, ale o to dôležitejšia bola činnosť poslancov a senátorov v Poslaneckej snemovni a senáte, kde sa príjmali najdôležitejšia zákony a vládne ustanovenia. Komunistickí poslanci počas 20 rokov svojej parlamentnej činnosti podali viacero pozmeňujúcich návrhov, interpelácií, doplňujúcich návrhov zákona, ktoré by pomohli nezamestnaným. V počiatočnom období funkcionárske kádre nemali také skúsenosti zo sociálnej oblasti, čo viedlo k tomu, že komunistickí poslanci podporili zákon o Gentskom systéme, aj keď poslanci Karel Kreibich, dr. Bohumír Šmeral i Tomáš Koutný hlasovali proti zavedeniu zákona. Až neskôr boli zvolení poslanci dobre oboznámení so sociálnou otázkou – akými boli dr. Viktor Stern, Antonín Zápotocký – neskôr aj dr. Vlado Clementis, dr. Jaromír Dolanský, Karol Šmidke a Jan Šverma.
.
yyyyyIlegálnu formu boja proti nezamestnanosti nesmieme brať doslovne. Vo väčšine prípadov šlo o „legálnu“ formu boja aspoň čo sa týka ústavy, ktorú však výrazne oklieštil Zákon na ochranu republiky z roku 1923. Tento zákon umožňoval trestne stíhať väčšinu tých, čo sa nejakým spôsobom presadili za zvolanie štrajku, prípadne schôdze nezamestnaných. Zákon na ochranu republiky totižto umožnil stíhanie za takéto prečiny, ktoré boli nebezpečné voči vládnej moci a tak sa na tieto skutky aj hľadelo. Príkladom môžu byť veľké monstrprocesy po krvavom rozohnaní demonštrácii v Duchcove a Košútoch roku 1931. Na súd sa nedostali tí, čo streľbu bezprostredne zavinili, ale organizátori hnutia nezamestnaných
.
yyyyyCharakteristickým bojom proti nezamestnanosti v prvej polovici 30-tych rokov bolo zvolávanie .Medzinárodného dňa boja proti nezamestnanosti. Prvý takýto medzinárodný deň bol zvolaný začiatkom marca 1930 a len v Československu mal mohutný ohlas, keď sa sprievodov zúčastnilo na 100 tisíc nezamestnaných, aj napriek úradným zákazom. Veľký ohlas malo hnutie nezamestnaných popri štrajkovom boji zemerobotníctva v Galantskom okrese roku 1931. kým roku 1929 hnutie zemerobotníkov utrpelo porážku z dôvodu ľahostajnosti nezamestnaných, ktorí sa stávali štrajkokazmi, tak roku 1931 štrajkové boje v cukrovare Diosek /Sládkovičovo/; na dvoroch Gáň, Košúty mali úplne iný výsledok.
.
xxxxxPravdaže nielen mohutné hnutie nezamestnaných bolo spôsobom boja za práva nezamestnaných. Obzvlášť dôležitým bolo lokálne hnutie nezamestnaných v určitých regiónoch. Klasickou sa stala metóda „kbelského hnutia“ , nazvaná podľa českej obce Kbely. Kbelská metóda sa začala využívať pomerne neskoro – až roku 1933, keď vysielanie deputácií na úrady stratilo akýkoľvek zmysel. Na Slovensku bola pomerne nová a objavila sa až na jar roku 1933. Zmysel tejto metódy bolo vyslovovať svoje požiadavky obsadením súkromného vlastníctva jednotlivca, prípadne podniku. Väčšinou nezamestnaní obsadili závod, alebo nejaké panstvo a odmietali ho opustiť, kým nedostali naturálnu pomoc od majiteľa vo forme potravín, alebo uhlia. Táto metóda získavania podpôr mala svoj význam, keďže štátny aparát úplne zaskočila. Až v druhej polovici roka 1933 štátny aparát proti takejto forme tvrdo zasiahol ozbrojenou brachiálnou mocou. Najvýraznejšie sa Kbelská metóda uplatnila v bojoch nezamestnaných v Lučenci, kde nezamestnaní obsadili kaštieľ veľkostatkára grófa Szilassyho a odmietlo odísť, kým nedostali potraviny.
.
xxxxxHnutie sa neobrátilo len proti súkromným vlastníkom, cieľom sa stali aj úrady. Nezamestnaní neraz obsadili úrady a neodišli, kým neboli splnené ich požiadavky. Metóda Kbelského hnutia sa využívala aj v nasledujúcich rokoch. Podobnou formou hnutia nezamestnaných bolo aj vymáhanie práce, či už u súkromníka, alebo na úradoch. Typickým príkladom sa stal statok Nagle pri Veľkom Fedymeši. Nezamestnaní zemerobotníci spoločne vyšli na pole statkára, pracovali tam a odišli až vtedy, keď im bola vyplatená mzda. Tento spôsob boja sa často uplatňoval aj za hospodárskej krízy. Neraz aj 300 nezamestnaných obsadilo okolie závodov a aspoň časť získala prácu pri takomto odvážnom postoji. Rovnako sa o prácu bojovalo aj počas zasadaní mestských a obecných zastupiteľstiev. Vtedy nastupovali pred úrady stovky nezamestnaných s krompáčmi a lopatami a dožadovali sa začatia núdzových prác. Keď to nepomohlo, sami sa vybrali do práce, opravili chodníky, cesty a detské ihriská, prípadne upravili okolie parkov. Potom sa vrátili a žiadali vyplatenie pláce za prácu. Na podiv im zvyčajne vyľakaní úradníci peniaze aj vyplatili. Takéto spôsoby hnutia nezamestnaných dokazovali, že nie všetci nezamestnaní nemajú záujem nájsť si prácu.
.