1. Skip to Menu
  2. Skip to Content
  3. Skip to Footer

Ľuďom spoza Ružína by sa dalo pomôcť jednoducho...

To nie sú len slová, to je fakt.

Ak by naša armáda mala také vybavenie, ktoré počíta s využitím nielen vo vojne, alebo v bojových operáciach, ale aj v krízových situáciach na území Slovenska, bola by pomoc občanom Spiša a Hnileckej doliny záležitosťou len niekoľkých hodín, alebo dní. Ak by bola vôľa a padlo rozhodnutie predsedu vlády či ministra obrany, občania uvedeného regiónu by nemuseli jednu obyčajnú uzáveru mosta cítiť a riešiť ako svoju existenčnú záležitosť. Teda zvýšené náklady na dochádzku do práce, do školy, prípadne dôvod na zmenu bydliska či zanechanie práce.

Príslušné veliteľstvo v armáde by mohlo dostať rozkaz a pontónový most by mohol stáť neďaleko pôvodného mosta „z večera na ráno“. Alebo „z rána do večera“.

V čom je teda problém?

Problém je len jeden. Ale ten obrovský, ako „nabalená“ snehová guľa, ktorá sa skotúľala do riadnej diery. Možno tej „čiernej...“.

Pri „likvidovaní“ Československej ľudovej armády „tiež odborníci na vojenstvo“ dokazovali, koľko prebytočnej výzbroje, techniky a vybavenia mala armáda, a s tým aj množstvo vojakov, ktorí ju obsluhovali. „Tiež odborníci“ na bezpečnosť dokazovali, že krízové a mimoriadne situácie, prípadne živelné pohromy a katastrofy vystačí riešiť ani nie civilná obrana, ale bude postačovať požiarny zbor. Toto sa hodilo ďalším „všeodborníkom“ na „biznis“, či skôr na „kšeftovanie“, „špekulovanie“ a „podvody“. Za krátku dobu dokázali rozpredať veľkú časť materiálu, výstroja, techniky ba aj výzbroje armády do civilného sektoru i do zahraničia. Samozrejme za mastný a ľahký zárobok na svoje bankové konta.

Samozrejme, so „zbavením sa“ výzbroje a materiálu, vrátane techniky, zbavili armádu aj „nadbytočných“ počtov osôb. Slovensko ma dnes brániť a zabezpečovať početne „slabšia“ divízia, v porovnaní s minulosťou.

Štruktúra a vybavenie vojenských jednotiek a útvarov dnes neumožňuje, aby aj pri takýchto prostých situáciach, mohli zabezpečiť „preklenutie“ vodného toku tým najjednoduchším spôsobom – položením pontónového mosta. Čím a ako by asi prispeli naše Ozbrojené sily k ochrane občanov, ak by nedajbože naše územie postihli také záplavy, ako sa to stalo na Žitnom ostrove v roku 1965? Ako by prispeli pomocou pri pretrhnutí hrádzi, ako tomu bolo napríklad v roku 1974 v Moldave nad Bodvou? Ostanú takmer nemohúcne, ako to býva v posledných rokoch nielen pri povodniach, ale aj pri snehových kalamitách, cestných závaloch po víchriciach, či pri zosuvoch pôdy.

Ako by dokázali operatívne presunúť svoje jednotky len po teritóriu Slovenska, ak by niekde hrozilo aj iné, možno ozbrojené (teroristické) ohrozenie, za aktívnej deštrukčnej činnosti nepriateľa? Vrátane zničenia mostov?

Kam sa míňajú peniaze vyčleňované na obranu a bezpečnosť, konkrétne na ozbrojené sily? Zlé jazyky hovoria, že často idú „do vetra“. Nakupuje sa predraženým spôsobom technika, informačné systémy, počítače, auta, niekdy aj výstroj. Kupujú sa nie menej predražené „služby“ od civilných firiem na najrôznejší servis, ktorý by si čiastočne mohli vojaci riešiť sami. Míňajú sa prostriedky na vysielanie našich vojakov do misií, ktoré nášmu občanovi neprinesú žiadny prospech. Ktoré len majú ukázať našu servilnosť, oddanosť a podriadenosť NATO a USA, ktoré svoje záujmy presadzuje aj prostredníctvom agresívnych vojnových operácii a zásahov v iných krajinách, ako to bolo V Iraku, Líbyi, Afganistane.

A to ešte naši ministri vážne uvažujú o takmer „nevyhnutnej“ potrebe nakúpiť niekoľko lietadiel Gripen. Ktoré zabezpečia... nevieme čo...?

Taká „maličkosť“ako pontóny, alebo iné prostriedky na rýchle a pohotové preklenutie vodného toku, tá predsa nemá ani pre vojenské štruktúry, ani pre zabezpečenie pomoci občanom vo výnimočných situáciach žiadny význam. Podľa „pohľadu“ dnešných „odborníkov“.

Tí, ktorí si pamätajú, správne spomínajú, že kedysi bola armáda tam, kde ľudia potrebovali jej pomoc. Nielen v dobe vojny, ale aj v dobe mieru. Otvorene o tom nikto nehovorí, pretože tak armáda fungovala „za komunistov“. A dnes „nie je pekné“ ani správne hovoriť, že „za komunistov“ bolo niečo dobré. Ale fakt je fakt a ten sa nezmení. Hoci sa dá zamlčať, alebo „prekričať“ inými, často bezvýznamnými rečičkami.

Pavol Suško
podpredseda KSS