1. Skip to Menu
  2. Skip to Content
  3. Skip to Footer

Marxizmus a jeho vnímanie sociálnej spravodlivosti

2013-02-09 Martin Hulič,  MO KSS Košice
.
Žiadna politická ideológia, filozofický smer či náboženstvo nie je názorovo jednotné. U všetkých existujú nespočetné prúdy, línie či školy, ktoré sa síce v primárnych myšlienkach a hodnotách zhodujú, ale v tých ďalších často prichádzajú do príkrych rozporov. Tak ako nie je v rámci kresťanstva jednotný názor na postavu Panny Márie, nie je ani v marxizmu zhoda v kategórii sociálna spravodlivosť.
.
V marxizme existujú rozdiely medzi jeho ortodoxnými marxistami a predstaviteľmi tzv. neomarxizmu. Tradiční marxisti zdôrazňujú ekonomickú základňu, ktorá ovplyvňuje svoju nadstavbu, preto diskusie o pojme spravodlivosť nemajú význam. Na druhej strane predstavitelia neomarixzmu a analytického marxizmu zdôrazňujú potrebu obohatiť jeho ekonomickú stránku o etické a morálne kategórie. V marxistickej filozofii je základným kritériom redistribúcie statkov heslo „ každému podľa jeho práce “ a „ každému podľa jeho potrieb “. Napriek tomu samotný Marx jednoznačne odmietal morálne teórie, kategóriu etiky, ľudských práv a spravodlivosti, keďže ich považoval za čisto politické termíny, ktoré sú využívané a zneužívané. Aj keď Marx pojem spravodlivosť explicitne nepoužíva, možno si ho odvodiť zo základných zdrojov marxizmu ako aj z ranných diel Karla Marxa. V nich sa venoval kritike nespravodlivosti vtedajšej spoločnosti, kategórii slobody, dôstojnosti človeka v spoločnosti, zmene spoločensko – ekonomickej formácii, ktorá ma viesť k vytvoreniu novej, spravodlivej komunistickej spoločnosti.
.
Marx a Engels vo svojom Manifeste komunistickej strany analýzou dovtedajšieho vývoja spoločnosti dospeli k tomu, že v každej spoločensko-ekonomickej formácii existujú dve veľké spoločenské triedy, ktoré sú vzájomne v nepriateľskom vzťahu. V kapitalistickej spoločnosti je to buržoázia a proletariát. Kritika je venovaná tomu, že prechod z feudálnej spoločnosti ku kapitalistickej zmenil a vyhrotil formy vykorisťovania. Z robotníkov sa stali iba obyčajné pracovné nástroje, ktoré dostanú iba toľko mzdy, aby si zabezpečili vlastné prežitie. Aj keď dochádza k rozvoju výroby a priemyslu, tak to slúži iba na rozvoj pracovných síl, robotníci budú dostavať stale existenčné minimum. Zatiaľ čo v komunistickej spoločnosti by nahromadená práca mala slúžiť zlepšeniu životných podmienok robotníckej triedy. Na základe tejto kritiky pomerov rannej kapitalistickej spoločnosti Marx a Engels integrujú svoje požiadavky do jednej vety: „ Zrušenie súkromného vlastníctva“. Argumentujú tým, že práca je produktom spoločnosti, preto by jej výsledky nemali by byť v rukách jednotlivcov. Nie je nutné sa báť zrušenia súkromného vlastníctva, lebo aj tak je toto vlastníctvo zrušene pre 90 % ľudí. Buržoázia kritizuje komunistov, že odmietajú etické a filozofické kategórie ako sloboda a spravodlivosť. Marx a Engels argumentujú tým, že komunizmus odstraňuje všetky spoločenské triedy a tým odstraňuje aj morálku a etiku ako také. Napriek nepriateľskému postoju voči týmto pojmom je možné sociálnu spravodlivosť ako predstavu vysoko humánnej spoločnosti nepriamo vyvodiť z opatrení, ktoré Manifest požaduje. Medzi najdôležitejšie patria tieto: Vyvlastnenie pozemkového vlastníctva a použitie pozemkovej renty na štátne výdavky; vysoká progresívna daň; zrušenie dedičského práva; rovnaká pracovná povinnosť pre všetkých; spojenie výroby poľnohospodárskej a priemyselnej, úsilie o postupné odstránenie rozdielu medzi mestom a dedinou; verejná a bezplatná výchova všetkých detí odstránenie továrenskej práce detí v jej terajšej podobe. Marx a Engels venovali pozornosť predstaviteľom tzv. utopického socializmu. Súhlasili s ich požiadavkami o zrušení súkromného vlastníctva a spoločenskej harmónie, kritizovali ich v tom, že tieto zmeny chcú realizovať pokojnou cestou a chcú zlepšiť životné podmienky všetkých, aj tých bohatých .
.
Marx a Engels odmietajúc morálne a etické hodnoty, nekritizovali kapitalistickú spoločnosti kvôli jej nespravodlivosti. Popisovali vnútorne vnútorné rozpory a nutnosť pádu kapitalizmu vysvetľovali ekonomicky. Komunizmus bol podľa nich kvalitatívne vyšší stupeň spoločnosti, ktorý musí prísť zákonite.
.
Na rozdiel od Marxa o spravodlivosti pri vymedzení socializmu a komunizmu ako vrcholného štádia spoločnosti, hovorí Lenin vo svojom poslednom diele Štát a revolúcia.
.
Socializmus je prvou fázou komunistickej spoločnosti, ktorý vzišiel z pádu kapitalizmu. V socializme patria výrobne sily všetkým. Robotník po odpracovaní príslušného množstva práce dostane rovnaké množstvo výrobkov ako ten, ktorý pracoval rovnako veľa. Avšak ani toto nie je považované za spravodlivé, lebo sa používa rovnaké meradlo na nerovnakých ľudí, niekto je zdravší, šikovnejší, niekto je mladší a pod. Socializmus tým, že odstránil súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a vykorisťovanie človeka človekom, neodstraňuje nespravodlivosť. Štát reguluje distribúciu výrobkov a zabezpečuje povinnosť pracovať. Je dosiahnutá prvá časť hesla: „ každému podľa jeho práce“. V komunistickej spoločnosti bude postupne odumierať štát. Bude rásť produktivita práce a ľudia už nebudú nútení pracovať, aby prežili, ale bude to ich prirodzenou potrebou. Zabezpečí sa to tak, že v prvej fáze komunistickej spoločnosti budú mať všetko pod kontrolou ozbrojení robotníci, ktorí budú kontrolovať priebeh práce, budú robiť evidenciu zamestnancov. Táto prísna kontrola a tresty zabezpečia, že príživníkov a lenivcov bude časom ubúdať a kontrola, evidencia a práca prestane byť povinnosťou, ale stane sa zvykom. Vedenie sa bude stávať stále menej potrebnejším a rozvoj demokracie bude viesť do toho štádia, kedy nebude vôbec potrebne. Dôjde k postupnému odumieraniu štátu. Ľudia budú pracovať podľa vlastných schopnosti a dostanú, čo potrebuje. Tým, že za rôzni ľudia, za nerovnaké množstvo práce dostanú (rovnaké množstvo statkov, sa naplní heslo: „ každému podľa jeho potrieb“
.
Po desiatkach rokov marxizmus teóriu sociálnej spravodlivosti odmietal, zmena až prišla s novou marxistickou školou, ktorú významne ovplyvnila Rawlsova teória spravodlivosti. Spravodlivosť podľa neho mala existovať už v samej štruktúre spoločnosti, preto prišiel s návrhom fiktívnej spoločenskej zmluvy do ktorej môže každý jednotlivec zasiahnuť. Podľa Rawlsa to možno docieliť tak, že každý jedinec bude mať rovnaké východiskové postavenie. To zabezpečí tzv. závoj nevedomosti, na základe ktorého nebudú mať jedinci poznatky o vlastných kvalitách a ekonomickom postavení, len tak sa zabezpečí spravodlivosť pri vytváraní podmienok zmluvy. Takto vzniknutá spoločenská zmluva bude zaručovať rovnakú politickú slobodu pre všetkých a nerovnosť bude existovať len do tej miery pokiaľ aj tí najchudobnejší sa budú mať materiálne lepšie, ako by to bolo v stave úplnej rovnosti. Neomarxisti vyčítajú tejto teórii jej nereálnosť, lebo nič také ako „závoj nevedomosti“ nie je zrealizovateľné. Tak isto bohatí nemajú dôvod sa dobrovoľne vzdávať majetku v prospech chudobných. Podľa marxistov sa dá sociálna spravodlivosť naplniť iba triednym bojom robotníckej triedy, pozerajú sa na spravodlivosť z triedneho pohľadu nie ako na univerzálnu spravodlivosť. Americky neomarxista Peffer si Rawlsovu teŕoiu spravodlivosti zobral za východiskovú modifikoval ju v súlade s marxom. Podľa neho musí byť táto teória obohatená o to, aby v teórii spravodlivosti bola garantovaná dôstojná životná úroveň pre všetkých, ktorá im zabezpečí základné práva na primeranú obživu a bezpečnosť. Tak isto nerovnosť v spoločnosti by nemala dosiahnuť taký rozmer, aby ohrozovala život a sebaúctu znevýhodnených a sociálne slabších vrstiev. Peffer na rozdiel od Rawlsa nežiada demokraciu iba na politickej úrovni, ale požaduje ju aj v hospodárskej a ekonomickej sfére. Medzi predstaviteľmi neomarxizmu je najviac stúpencov tzv. humanistického marxizmu, ktorí nesúhlasia s marxovým odmietaním morálky a venujú sa otázkam ľudských práv a sociálnej spravodlivosti. Sú toho názoru, že morálka, etika a spravodlivosť sú nevyhnutnou podmienkou triedneho boja. Dostávajú sa tak do rozporu s ortodoxnými marxistami, ktorí tvrdia, že spravodlivosť je len funkciou konkrétneho výrobného vzťahu a konkrétneho druhu spoločensko – ekonomickej formácie. Napríklad v otrokárskej spoločnosti je otroctvo považované za spravodlivé, zatiaľ čo v kapitalistickej spoločnosti je vnímané ako nespravodlivé. Podľa Blahu napriek tomu, že existuje u marxistov široké spektrum názorov na otázku spravodlivosti, možno u Marxa nájsť akúsi implicitnú teóriu spravodlivosti pri jeho kľúčových kategóriách, ktorými boli vykorisťovanie, práce a potreby.
.