1. Skip to Menu
  2. Skip to Content
  3. Skip to Footer

Etika a morálka v kontexte Marxizmu

2013-11-28 Martin Hulič
.
ETIKA A MORÁLKA V KONTEXTE MARXIZMU
.
Marxistická etika a sociológia pokladajú morálku za sociálno-historický jav a fakt kultúry. Morálka je súčasťou ideologickej (duchovnej) nadstavby spoločnosti. Jej spoločenská determinácia nie je jednostranná a úplná. Marxizmus zdôrazňuje triednu podmienenosť obsahu morálky. Morálne hodnoty a normy vyjadrujú triedne záujmy. V tomto zmysle ani dobro a zlo nie sú relatívne. Ich chápanie je čiastočne podmienené triedne, hlavne však spoločensko-historicky. Triedne aspekty morálky znamenajú jej partikulárnoť. Avšak marxizmus uznáva ja univerzálne prvky v morálke. Viaže sa na hodnotu ľudskosti, na humanizmus. Morálka ako súčasť spoločenského vedomia môže byť predmetom sociológie morálky. V marxistickej sociológii sa skúmali predovšetkým skupinové a celospoločenské prejavy morálky a vzťah morálky a práce. Keďže marxistická sociológia súvisí s historickým materializmom a filozofiou dejín, pozornosť sa venovala perspektíve „komunistickej morálky“. V tomto smere sociologické výskumy boli podriadené snahe o normatívny prístup k morálke. Deklarovaným cieľom bolo všestranné formovanie osobnosti podľa ideálov, hodnôt a noriem marxistickej normatívnej etiky. Väčšinou nešlo o vedecké ale o ideologické ciele. Výsledky sa dosiahli vďaka metodologickému sklonu k vedeckému objektivizmu a empirickým výskumom, Hodnoty, ktoré sa obhajovali mali často všeľudský ráz. Vzhľadom na preceňovanie spoločenskej podmienenosti morálky mohla sa sociológia morálky rozvíjať v marxistickej sociológii bez formálnych alebo obsahových obmedzení. Reprezentovala totiž najprirodzenejší prístup k fenoménu morálk (Remišová, 2008). 
.
Bližšie vysvetľuje triednu podmienenosť morálky Fridrich Engels vo svojom diele ANTI- DUHRING. Engels kritizoval Duhringove tézy / nemecký filozof, ekonóm a umiernený materialista/, že morálne princípy stoja nad dejinami a aj nad dnešnými rozdielmi medzi charakterom jednotlivých národov, pravé právdy sú nemenné, predstavy o morálke a spravodlivosti sú platné pre všetky svety a časy. Podľa Engelsa nemožno operovať so všeobecnými pravdami, výsledkami myslenia, ktoré majú suverénnu platnosť a bezpodmienečný nárok na pravdivosť. Podľa neho existovali v tej dobe / 2. Polovica 19. storočia/ tri základné druhy morálky. Morálka kresťanská, novodobá buržoázna a popri nej proletárska morálka budúcnosti. Nemožno povedať s definitívnou platnosťou, ktorá je to pravá. Ale najviac trvalých prvkov obsahuje tá morálka, ktorá v prítomnosti vystupuje za revolucionizovanie prítomnosti, za budúcnosť a teda proletárska morálka. Každá spoločenská trieda / feudálna aristokracia, buržoázia a proletariát/ majú svoju osobitnú morálku, na základe toho možno dospieť k záveru, že ľudia vedome alebo nevedome odvodzujú svoje morálne názory v konečnom dôsledku z praktických vzťahov, na ktorých sa zakladá ich triedne postavenie. Ale keďže všetky tieto druhy morálky predstavujú rozličné stupne toho istého historického vývinu, majú historický základ, a preto majú nevyhnutne veľa spoločného. Ako príklad Engels uvádza, že odkedy sa vyvinulo súkromné vlastníctvo, všetky spoločnosti museli mať mravné prikázanie- nepokradneš. Ale toto prikázanie nie je večné. V spoločnosti, ktorá odstránila motív krádeže a kde kradnú nanajvýš duševne chorí, toto mravne prikázanie už neplatí. Preto odmieta akúkoľvek mravnú dogmatiku ako večný a v budúcnosti nezmeniteľný mravný zákon. Tak ako sa spoločnosť vyvíja v triednych protikladoch, aj morálka bola a je vždy triednou morálkou. Alebo ospravedlňuje panstvo a záujmy vládnucej triedy, alebo vyjadruje vzburu proti takémuto panstvu a budúce záujmy utláčaných. Skutočná ľudská morálka, stojaca nad triednymi protikladmi bude možná až na takom vývojom stupni spoločnosti, ktorý nielen prekonal triedne protiklady, ale na ne aj v životnej praxi zabudol(Marx-Engels, 1966).
.
Komunistická morálka je teda súhrn životných princípov a mravných noriem, ktoré vychádzajú z ideálov komunistickej spoločnosti. Preto je objektívnym kritériom komunistickej morálky všetko, čo prispieva k nastoleniu komunistickej spoločnosti a uskutočnenie komunistického ideálu. Princípy komunistickej morálky tvoria morálny kódex budovateľa komunizmu.
.
MORÁLNY KÓDEX BUDOVATEĹA KOMUNIZMU
.
1. Oddanosť veci komunizmu, láska k socialistickej vlasti a k socialistickým krajinám.
2. Svedomitá práca pre spoločnosť - kto nepracuje, nech neje.
3. Starostlivosť každého o zachovanie a rozmnoženie spoločenských hodnôt.
4.Vysoké uvedomenie spoločenskej povinnosti. Nezmieriteľnosť voči porušovaniu záujmov socialistickej spoločnosti.
5. Kolektivizmus a súdružská vzájomná pomoc, jeden za všetkých - všetci za jedného.
6. Humánne vzťahy a vzájomná úcta medzi ľuďmi. Človek je človeku priateľom, súdruhom, bratom.
7. Poctivosť a pravdivosť, mravná čistota, prostota a skromnosť vo verejnom i súkromnom živote.
8. Vzájomná úcta v rodine, starostlivosť o výchovu detí.
9. Nezmieriteľnosť voči nespravodlivosti, prížibníctvu, nestatočnosti, karierizmu.
10. Priateľstvo a bratstvo k ZSSR, k všetkým národom socialistických krajín a nezmieriteľnosť voči voči národnostnej a rasovej nenávisti.
11. Nezmieriteľnosť voči nepriateľom komunizmu, mieru a slobody národov. 12. Bratská solidarita s pracujúcimi všetkých krajín, so všetkými národmi.
.
Tento kódex bol bol prijatý na 22. Zjazde KSSZ a platil pre členov komunistických strán ich mládežníckych organizácií vo všetkých socialistických krajinách až do roku 1989. Prvou historickou formou komunistickej morálky bola revolučná morálka robotníckej triedy, ktorá vznikla v rámci kapitalistickej spoločnosti. Hoci sa proletárska morálka celkom podrobila triednemu boju proletariátu a postavila sa proti morálke vykorisťovateľov, pojala do seba základné všeľudské morálne normy, vytvorené ľudovými masami v priebehu tisícročí. V boji proti sociálnemu útlaku a morálnym nedostatkom. Robotnícka trieda zároveň vyzdvihla aj vlastné mravné normy, ako triedna solidarita, internacionalizmus a kolektivizmus. Po víťazstve socializmu sa komunistická morálka premieňa z triednej morálky proletariátu na mravný zákon celej spoločnosti. Jej princípy sa obohatia novým obsahom a rozširujú sa na všetky oblasti spoločenského života. Komunistická morálka je teda najvyšším stupňom mravného pokroku ľudstva. Normy morálky sa neobmedzujú len rámcom správania sa ľudí, sú účinnými faktormi premeny spoločnosti. Všeobecným rozšírením noriem komunistickej morálky a správania človeka na základe uvedomenia si spoločenskej povinnosti sa stanú zbytočnými a mnohé zákonné a administratívne regulácie vzťahov medzi jednotlivcom a spoločnosťou zaniknú a povedú k nastoleniu skutočnej slobody jednotlivca. Prirodzená zámena kódexu zákonov a foriem administrovania za normy komunistickej morálky bude revolúciou v dejinách mravnosti. Aj v socialistickej spoločnosti sa možno stretnúť s nekomunistickými normami v dvoch aspektoch . Na jednej strane prežitky minulosti, ako výsledok nedodržiavania zákonov, ktoré platia v spoločnosti, čo vyvoláva amorálne a trestné činy. Na strane druhej čelí nátlaku buržoáznej spoločnosti. V tomto zložitom boji sa bude vytvárať komunistická morálka ako morálka celého ľudstva ( Filozofický slovník, 1982).
.
V.I Lenin nesúhlasil s tým, že neexistuje komunistická morálka, že komunisti zavrhujú morálku ako takú. Podľa neho komunisti zavrhujú morálku, ktorú hlása buržoázia a odvodzuje ju od mravnosti z božích prikázaní. V božom mene podľa neho hovorí duchovenstvo, statkári, buržoázia, aby presadzovala svoje vykorisťovateľské záujmy. Takúto mravnosť odvodenú od nadprirodzeného, nadtriedneho pôvodu zavrhuje. Je to podľa neho podvod a klamstvo robotníkov a roľníkov kapitalistami. Morálka je plne podriadená triednemu boju proletariátu. Stará spoločnosť bola založená na utláčaní roľníkov statkármi a kapitalistami. Preto bolo potrebné túto spoločnosť zničiť a zjednotiť pracujúcich, a k tomu Pán Boh nepomôže. Podľa neho morálka chápaná mimo ľudskú spoločnosť neexistuje a je to klamstvo. Komunistická morálka je taká morálka, ktorá zjednocuje pracujúcich v boji proti akémukoľvek vykorisťovaniu, proti akémukoľvek drobnému vlastníctvu, lebo drobné vlastníctvo dáva jednotlivcovi to, čo bolo vytvorené pre celú spoločnosť. Morálka slúži k tomu, aby sa ľudská spoločnosť povzniesla vyššie a práca bola oslobodená od vykorisťovania (Lenin, 1988)
.
Sovietsky autor A.J Zis zdôrazňuje, že komunistická morálka sa začína tvoriť v radoch najuvedomelejších ľudí ešte pred socialistickou revolúciou. Sú to morálne vlastnosti ako: vernosť národu, organizovanosť, disciplinovanosť a vytrvalosť. schopnosť zriecť sa osobných záujmov, obetavosť a rozhodnosť v boji. Vznikom komunistickej spoločnosti sa podľa neho rozplynú právne normy do noriem mravných. Nie je to však priamočiari proces a neznamená to oslabovanie funkcie práva. Naopak je možný aj opačný proces a to premena mravných noriem do noriem právnych, a tým pádom sa dospeje k upevňovaniu práva morálkou. V tom sa prejavuje harmonické prepojenie presvedčovania a donucovania ako dvoch základných pracovných metód v socialistickom štáte. Komunistická morálka je vyjadrená v láske k ľudu a k svojej socialistickej vlasti. Je to rozdiel od buržoázneho patriotizmu, ktorý je vo svojej podstate šovinistický. Socialistický patriotizmus hlása bratstvo priateľstvo všetkých národov a národností vlastnej krajiny. Buržoázia s národnými citmi len špekuluje a využíva ich pre vznik vojen a pre vznik nepriateľstva jedného národa proti druhému. Socialistická morálka je hlboko internacionálna, ale nemá nič spoločne s kozmopolitizmom / popieranie vlastenectva a suverenity národov/. Morálka nadväzuje na historické tradície, rozvíja ich novými pokoleniami. Bez historických súvislostí nie je možný žiaden pokrok. Ľudia v socialistickej spoločnosti sa neoceňujú peniazmi, ich praktická činnosť pre blaho ľudú, ich vytrvalosť je to, , čím sa meria cena človeka. Socialistická morálka stavia proti buržoáznemu klamstvu a lži, čestnosť, pravdivosť, proti egoizmu a individualizmu kolektivizmus a priateľstvo. Všetky divoké city ako mocichtivosť a cynizmus sa rodia zo súkromného vlastníctva a medzi kontrastom medzi obrovským prepychom a obrovskou biedou. V spoločnosti, ktorá sa len stala socialistickou nevymiznú také neduhy ako rozkrádanie, lúpeže a nešetrného hospodárenie s národným majetkom. V kapitalistickej spoločnosti je zlodejstvo a sprenevera nevyhnutnosť, zlodeji nechcú podkopávať súkromne vlastníctvo výrobných prostriedkov, ide im len o prechod majetku z jedných rúk do rúk druhých. A preto sa veľký zlodeji v kapitalistickej spoločnosti spravidla neodsudzujú. Odsudzujú sa len vtedy, keď je krádež urobená verejne a neopatrne. V socialistickej spoločnosti zlodeji podrývajú základy štátneho zriadenia a sú súdení štátom a sú aj odsudzovaní ľudom. Otázka spojenie osobných a spoločenských záujmov je ústredným pojmom morálky. V socializme neexistuje nezmieriteľný konflikt medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Podmienkou slobodného rozvoja každého jednotlivca je slobodný rozvoj všetkých. Ľudia sa prestanú pozerať na prácu ako na prostriedok pre zachovanie existencie. Práca sa stáva organickou potrebou, život bez nej by bol nudný, nezmyselný. V socializme sa formuje pracovitosť, iniciatívnosť, vynaliezavosť, čestnosť, pravdivosť, pocit dôstojnosti. Humanizmus znamená predovšetkým riešenie sociálnych otázok. Neobmedzuje sa na formálne vyhlásenie demokratických práv, ale vyžaduje si boj za materiálne podmienky nutné pre rozvoj spoločnosti( Zis, 1951)
.
V západnej Európe sa vytvorila aj koncepcia tzv. etického socializmu. Jeho predstavitelia sa snažili zjednotiť vedecký socializmus s kantovskou etickou filozofiou. Pritom termín socializmus stotožňovali s termínom mravný svetonázor a pod etikou chápali vedu , ktorej cieľom je odstrániť protiklady v spoločnosti. Podľa nich práve Kant bol zakladateľ tejto vedy. On ako prvý vyzdvihol ideu socializmu, ideu solidárnosti, v jednej formulácii kategorického imperatívu / konaj tak, aby pre tvoju osobu i pre osobu kohokoľvek iného bolo ľudstvo vždy cieľom, a nikdy nie iba prostriedkom. Do ich popredia sa dostávali mravne vzťahy a idea postupného morálneho zdokonaľovania ľudstva( Filozofický slovník, 1982)
.
Kritici marxistickej, resp. komunistickej morálky tvrdia, že takáto morálka predpokladá všeobecnú vôľu celej spoločnosti, čo nie je reálne možné. Ďalším paradoxom je, že stojí na viere v budúci pozemský raj, napriek tomu, že táto viera sa nemôže oprieť o žiadne vierohodné pramene (Blaha 2010).
.
POUŽITÁ LITERATÚRA
.
BLAHA, Ľ. Sociálna spravodlivosť = čisté úsilie + potreby. In Za zrkadlom politiky. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo SAV, 2010. 110-143 s. ISBN 978-80-224-1137-0
Filozofický slovník. Bratislava : Pravda, 1982 , Etický marxizmus, s. 166.
Filozofický slovník. Bratislava : Pravda, 1982 , Komunistická morálka, s. 266
LENIN, V.I. Sebrané spisy. Svazek 41. Praha: Svoboda, 1988, s. 340-346
MARX, K – ENGELS, F.:Spisy. Svazek 20. Praha: Svoboda, 1966, s. 108-109, 111
ZIS, A.J. O komunisticke morálce. Praha: Orbis, 1951
REMIŠOVA, A. Dejiny etického myslenia v Európe a USA. Bratislava : Kalligram, 2008.
.