1. Skip to Menu
  2. Skip to Content
  3. Skip to Footer

Ach tá nevedomosť...

2012-11-29 Učiteľka
.
Pár dní odzadu som viedla zaujímavú debatu. Debatu s človekom, ktorého považujem za inteligentného, sčítaného a rozhľadeného vo všetkých smeroch. Teda okrem varenia samozrejme... ale to je už materiál na iný článok. Jednoducho mi na jeho názore veľmi záleží a dosť výrazne ma ovplyvňuje.
.
Pri večernom čaji a „hlavných správach“ z domova či zo sveta, kedy je naša chvíľka slávy a z vyhriateho vysedeného kresla múdro komentujeme každý príspevok, zvrhla sa debata na najhorúcejšiu tému – školstvo. Človek, ktorého si nadovšetko vážim a tak ďalej, cez plece sucho skonštatoval: „Nenažranci sú to, nestačí im 5%! Nič by som im nedal! Teraz, keď je kríza a hrozí že nás vylúčia z EU!“ Monológ pokračoval ešte niekoľkými vetami, tie už však mám zahmlené. Udrela mi červeň do tváre a v mozgu mi vírili myšlienky či dobre počujem. Moje snahy o akúkoľvek argumentáciu však človek, ktorého si nadovšetko vážim a ta ďalej, zahriakol poznámkou, že do problematiky vôbec nevidím a nemám tárať nezmysly. Otočila som sa na päte a urazená odišla ventilovať svoj hnev na čerstvý vzduch.
.
S veľkou šálkou kávy v tichom podniku (vonku mrzlo) bolo dosť času premýšľať nad vzniknutou situáciou. Mrzelo ma, že niekto, kto nikdy nestál (sedieť sme nesmeli, ani nebol čas) za školskou katedrou, nikdy nemal za úlohu naučiť niečo cudzie deti, nikdy nezodpovedal za dozor počas prestávky, nemusel diplomaticky komunikovať s rozhorčenými rodičmi, keď prišli do školy hádať sa kvôli poznámke jej poslušného dieťaťa, je schopný takých ráznych záverov. A čo ma škrelo ešte viac, je fakt, že ten človek videl s akým nasadením ráno odchádzam do práce a aká prichádzam domov. Vedel čo zažívam, čo prežívam, akú odmenu za prácu dostávam.
.
Do školstva som nastupovala s veľkými očakávaniami, plná síl a elánu, ako asi každý. Rýchlo ale nastala krutá realita a mne došlo, že vysokoškolská teória a skutočná prax sú úplne odlišné úrovne. Nikto ma nepripravil na triedu plnú neposedných žiakov ignorujúcich moju osobu, akékoľvek pokusy o motiváciu a výklad učiva. Kde pedantne napísaná príprava na vyučovaciu hodinu, čo má pomôcť začínajúcim učiteľom, mi bola na dve veci. Ani kolektív neprejavil veľkú snahu zasvätiť ma do tajov učiteľovania. Nevadí. Skočila som do toho oceánu dobrovoľne, tak bolo potrebné plávať. Spočiatku štýlom pokus-omyl, neskôr s mojim pribúdajúcim sebavedomím to žiacke počas hodiny dostalo ten správny smer. Každý žiak iný, presne ako moje pracovné dni. Raz pohodový, inokedy plný nemilých prekvapení prípadne improvizácie. Tak či onak domov som prichádzala úplne vyšťavená. Občas nejaký slovný útok ukrivdeného žiaka ak mu vezmete počas hodiny mobil. Osočovanie pred nadriadeným ak dodržíte pri výučbe školský poriadok a uplatníte svoje práva. Teatrálne výstupy rodičov ktorí poznajú len verziu poslušných detí. Porady, rodičovské združenia, papierovačky. Doma prípravy na nasledujúci deň, zháňanie potrebných materiálov, výroba pomôcok, tvorba testov, oprava písomiek...
.
Rok zbehol ako voda. Školský. A šup na úrad práce, keďže škola nemá zvyšné peniaze. V septembri sa kolotoč roztočil znova, už na inej škole. Zastavila ho moja júlová opätovná návšteva úradu práce z rovnakého dôvodu. Na tretiu školu som už nenastúpila. Usmialo sa na mňa šťastie v podobe trvalej práce. Neoslovujú ma v nej pani učiteľka, ale ani slovne nenapádajú. Prišla som o prázdniny ako to nezainteresovaní radi volajú, ale nepotrebujem po príchode z roboty tri hodiny pod dekou dobíjať baterky. Ani si ju nenosím domov. Odchádzam a prichádzam z nej vyrovnaná. Mám čas vypiť kávu, porozprávať sa s kolegyňami a riaditeľ sa na mňa usmieva. O plate ani nehovorím. Toto všetko a ešte viac som chcela vykričať človeku, ktorého názor si tak veľmi vážim. No chýbala odvaha. Moja škoda.
.
Poslanie pedagóga prináša mnoho dobrého, netvrdiť to by bolo klamstvom. V posledných rokoch ale tomu dobrému stúpa na päty rastúca byrokracia, nezáujem a agresivita žiakov i rodičov, nedomyslené kredity, nedostatočné učebné pomôcky a mnoho ďalšieho. Je to začarovaný kruh, pred ktorým vrchnosť zatvárala oči dlhé roky. Učitelia toho už majú plné zuby. Niet sa čomu čudovať. Najväčším problémom je fakt, že o skutočnej situácii v školstve ľudia nevedia. Nemajú sa to odkiaľ dozvedieť. V televízii o tom rozprávať nebudú, resp. nechcú, tá celý život ľudí zavádza a manipuluje s verejnou mienkou. A učitelia sa doteraz nikdy takto verejne nesťažovali.
.
I keď moja učiteľská prax nemá dlhú históriu, aj tá by stačila na vydanie hrubej trpko-vtipnej knihy. Za všetkými, ktorí to nevzdali tak ako ja a bojujú, stojím pevne oboma nohami a držím palce na oboch rukách. Veď predsa nechcú nič čo im nepatrí. Iba lepšie podmienky na vykonávanie svojho povolania a adekvátne finančné ohodnotenie. Povolanie s názvom UČITEĽ. Nie administratívny pracovník, tvorca pomôcok, dozorca, výpalník, rozhodca, ale ten, kto dá deťom vzdelanie a primeraný rozhľad do ďalšieho života, možno aj toho učiteľského.
.