1. Skip to Menu
  2. Skip to Content
  3. Skip to Footer

„Berieme si späť svoju krajinu!“ – Keď niekto robí niečo, načo nedozrel

2012-11-29 Michal Imrich
.
Sedemnásty november ako historická udalosť dodnes vyvoláva v ľuďoch zmiešané pocity. Mnohí, medzi nimi paradoxne väčšia časť mladšej generácie, ktorá prednovembrový režim nikdy nemohla zažiť, o tomto dejinnom míľniku hovoria ako o víťazstve slobody, pravdy a lásky nad nenávideným komunistickým režimom, ktorý je súčasnou kapitalistickou propagandou vykresľovaný tak surovými črtami, až sa zdá neuveriteľné, že túto tyraniu niekto vôbec prežil a môže o tom rozprávať. Sú však i takí, ktorí vnímajú takzvanú „nežnú revolúciu“ ako podlú zradu, v ktorej bola masová nespokojnosť využitá pre cieľ kolonizácie krajín bývalého východného bloku a následnej anexie ich štátnych ekonomík. Názory sú teda rôzne. Avšak nech sa zamýšľam akokoľvek úporne, neviem si vysvetliť ako pochopili výročie sedemnásteho novembra organizátori protestu „Berieme si späť svoju krajinu!“.
.
Ako človek, ktorý nikdy neodolá svojej zvedavosti, som sa podujal na návštevu tohto protestu, ktorého začiatok, pokiaľ išlo o Košice, bol ohlásený na pätnástu hodinu práve v deň výročia novembrového prevratu. Osobitne ma zaujalo oficiálne vyhlásenie organizátorov umiestnené na internete, ktoré hlásalo, že pred dvadsiatimi troma rokmi bol spáchaný na ľuďoch veľký podvod. Takáto formulácia priamo naznačovala, že po páde socializmu došlo v našej krajine k negatívnemu vývoju. Avšak, tak trochu paradoxne, vyjadrenie názoru na prednovembrový režim v tomto vyhlásení chýbalo. Táto skutočnosť vo mne ešte umocnila zvedavosť; bolo mi totiž jasné, že vystupujúci rečníci sa k tejto téme budú musieť vyjadriť a dúfal som tiež, tak trochu naivne, že snáď zaznie pozitívny názor aspoň na niektoré úspechy socializmu v našej krajine.
.
Na námestie, kde sa malo všetko odohrať, som však prišiel priskoro – to je dôsledok mojej zvedavosti – takže zhromaždených bolo ešte len veľmi malé a roztrúsené množstvo. Možno poznamenať, že pre podobné protesty býva roztrúsenosť príznačná. Na pódiu pripravenom pre rečníkov bola vystavená veľká tabuľa s kresleným posolstvom, ktoré oznamovalo, proti čomu je protest vedený. Hrubými červenými ťahmi bola preškrtnutá vlajka EÚ, balík peňazí, kráľovská koruna (zrejme ako symbol odmietnutia autokracie jednej osoby) a červený kosák a kladivo, symbol robotnícko-roľníckeho hnutia, ktorý sa stal emblémom bývalého Sovietskeho Zväzu. Skutočnosť, že organizátori sú antikomunisti, ma veľmi nepotešila, ale ani neprekvapila, čo mi však neušlo, je, že takáto veľavravná tabuľa sa zaobišla bez preškrtnutého hákového kríža, znaku nacistického Nemecka, či inej ilustrácie, ktorá by sa vymedzovala voči hnutiam podnecujúcim rasovú a etnickú nenávisť. Bez akejkoľvek zlomyseľnosti či sugescie pripúšťam, že organizátorov niečo také ani nenapadlo a zrejme usúdili, že všetci zhromaždení budú považovať takúto neznášanlivosť za odsúdeniahodné barbarstvo. Záver, ktorého unáhlenosť a nepremyslenosť, je evidentná.
.
Po nejakom čase obzerania si tejto tabule a celkovej prípravy protestu sa začali mestom ozývať pokriky nabádajúce k pripojeniu sa k protestu. Istú chvíľu som bol presvedčený, že prichádzajú samotní organizátori, ale stačila chvíľa, aby sa ukázali i pôvodcovia týchto hesiel. Neboli nimi nikto iní ako slovenskí neonacisti, ale kvôli problémom, ktorí títo ľudia neustále majú s tým, keď sa o nich hovorí (to platí mimochodom i o sionistoch a vôbec všetkých extrémistoch) pripúšťam i označenie nacionalisti, národní socialisti či fašisti. Zo slušnosti a z rešpektu robím výnimku pri ľuďoch ako Oskar Dobrovodský, ktorí boli k stykom s podobnými hnutiami dotlačení absolútnou neschopnosťou štátu riešiť ich problémy – hoci štátu iste vyhovuje vytváranie týchto úplne nezmyselných problémov, aby tak odklonil kritický pohľad verejnosti od vlastnej pochybnej činnosti a korupcie. Ale to som odbočil. Vôbec nie je cieľom týchto úvah zaoberať sa neonacistami. Každý má právo urobiť si na nich názor sám. Oni sami sú tiež len produktom kapitalistického systému, ktorý nutne produkuje nespokojnosť. V tomto článku nejde teda o polemiku s neonacistami; nemožno s nimi viesť polemiku a preto sa dištancujem od akéhokoľvek hodnotenia ich hnutí. No späť k samotnému protestu.
.
Hoci ľudia sa začali pomaly schádzať vo všeobecnej miere, tvorili neonacisti značnú časť zhromaždených. V kombináciou s nevyhranenosťou protestu voči tomuto hnutiu sa mi začalo zdať, že hlavnými hrdinami akcie sú naozaj práve oni. Boli medzi nimi osoby každej vekovej kategórie a zvlášť tí mladší boli neraz viditeľne posilnení alkoholom. Poniektorí boli zamaskovaní, čo som vôbec nepochopil. Pri prechádzaní okolo ich skupiniek sa dalo počuť, že témou ich rozhovorov sú pojmy ako „čierne opice“ či „cigánske k**vy“. Rómovia samotní na proteste prítomní neboli. Prítomné však boli médiá, pre ktoré je činnosť neonacistov vždy veľmi zaujímavá ako aj činnosť hnutia Anonymous, ktorých masky sa na proteste objavili tiež. Stojí za pozornosť, že Anonymous, to samozvané hnutie odporu, sa teší takejto publicite. Je evidentné, že nejde o revoltu, ale len o ďalšiu zákernú formu kontroly. Netreba zdôrazňovať, že komunistické akcie zostávajú mimo mediálny záujem.
.
Teraz k samotnému priebehu protestu: ako prvý rečník a zároveň moderátor sa objavil pán, ktorého meno si už nepamätám, je však zvláštne, že nikde na internete som nenašiel ani zmienku o ňom, ani mená iných rečníkov, resp. organizátorov. Bol to mierne zaguľatený mužíček v stredných rokoch, s ligotavými okuliarmi. Svoj prejav začal, paradoxne, srdcervúcim opisom nepredstaviteľnej krutosti bývalého komunistického režimu. Tento bezobsažný dríst som si vysvetlil ako „povinnú jazdu“: ak niekto sedemnásteho novembra vyslovuje nespokojnosť so súčasnosťou, zrejme tak nemôže urobiť bez toho, aby súčasne nezdôraznil, že socializmus bol ešte horší. Následne sa tento pánko začal pohoršovať nad stavom našej krajiny spôsobom, ktorý mal zrejme pôsobiť sebavedomo a úderne, vyzeral však infantilne, impotentne, až roztomilo. Obzvlášť komické bolo, že keď hovoril o „našej krajine“, zo zástupu neonacistov sa vytrvalo ozývali námietky, že nejde o „našu krajinu“, ale „naše Slovensko“. Rečník chvíľu zmierlivo komunikoval s namietajúcim hlasom pod pódiom, keď však zistil, že na takýto rozhovor jednoducho nestačí, usúdil, že je jedno či ide o „našu krajinu“, alebo „naše Slovensko“. Ako ďalšia úsmevná epizóda sa dá uviesť snaha pána moderátora o burcovanie publika slovami: „Sme ovce?!“ Na túto sugestívnu otázku zhromaždení odpovedali zborovo a jednohlasne (teda po ovčom spôsobe): „Nie sme ovce!“ Táto skutočnosť je možno komická, ale je zároveň prirodzeným výsledkom nedostatočnej prípravy rečníka a vôbec jeho celkovej nevyspelosti, neschopnosti komunikácie s poslucháčmi a to z jednoduchého dôvodu: pán moderátor nemá zhromaždeným čo ponúknuť, nemá cieľ, ideu, ba ani počiatočné východisko a preto sa celkom prirodzene túto svoju myšlienkovú prázdnotu snaží zakryť siláckymi rečami. Celkovo možno takýto prejav vyhodnotiť ako nie prejav pre ľudí, ale prejav, ktorého hlavnou funkciou bola zrejme masáž urazeného malomeštiackeho ega rečníka.
.
Priznám sa, nemal som chuť ďalej zotrvať na mieste. Protest prekypoval agresívnou náladou a aby som bol spravodlivý, nielen zo strany neonacistov. To bolo nebezpečné práve preto, že organizátori sa ukázali ako absolútne neschopní, dať tejto agresii správny – alebo akýkoľvek – smer. No jedným z ďalších rečníkov bol istý devätnásťročný mladík, študent, ktorý prečítal tzv. „Memorandum slobodného občana“, pamflet tak prešpikovaný idealistickými snami o občianskej spoločnosti bez predsudkov a zbedačovania a prázdnymi floskulami, že snáď nejedno oko nezostalo suché. Avšak tento mladý muž ani v jednom bode nespomenul, že predsudky a bieda, ktorých sa chce zbaviť, sú produktom dešktruktívneho pôsobenia kapitalizmu. Celý problém sa mu zrejme zdá byť problémom cností a zodpovednosti, teda určitého stavu ľudského vedomia. Je to argumentácia obzvlášť nebezpečná, pretože je neurčitá a necháva priestor pre rôzne interpretácie – i tie rasistické, ktoré sú jednoznačné a pre mnohých uspokojivé. Aby som bol však opäť spravodlivý, mladý študent vo svojom prejave jasne odmietol rasovú či etnickú nenávisť, hoci tak urobil pred zástupom ľudí, ktorí jeho presvedčenie nezdieľali a dávali to najavo výzorom i transparentmi (holé hlavy, odev, dvojkríž ako symbol Hlinkovej gardy, právne nenapadnuteľná záležitosť, ale mladík vedel, pre koho reční). Za zmienku stojí, že „Memorandum slobodného občana“ sa začínalo slovami: „Ja, slobodný občan, sa ujímam vlády vo svojej krajine...“ V akej krajine sa rečniaci študent ujal vlády, mi nie je jasné, avšak vzhľadom na už spomínaný nemalý podiel neonacistov medzi zhromaždenými a ich celkovú náladu pripomínajúcu sopku pred výbuchom, sa celkom dobre dalo vypozorovať, kto by asi vládu prevzal, keby moc náhodou padla do rúk sebavedomého – žiaľ, len sebavedomého – rečníka.
.
Po jeho prejave som bol plný otázok a nemohol som sa dočkať, kedy sa s ním pozhováram ako človek ktorý ma isté pochybnosti. Taká príležitosť sa naskytla takmer okamžite. Slušne som sa pozdravil a opýtal som sa mladíka či on je jedným z organizátorov protestu, načo mi odpovedal, že organizátorom je každý občan Slovenskej republiky. To bolo prinajmenšom podivné. Netušil som totiž, že som zorganizoval protest takto nedomyslený a obklopený ľuďmi, ktorých rasistické názory nemôžem akceptovať. Na moje výčitky ohľadom nevyhranenosti protestu voči týmto hnutiam a možným nebezpečenstvám, ktoré vyplývali z názorového zloženia zhromaždených a ich vedomého burcovania zo strany organizátorov, som sa dočkal uistenia, že „hovorím úplne z cesty“. Ani nie o pol minúty už moderátor z pódia oznamoval zhromaždeným – a teda aj neonacistom – že už sa objavujú provokatéri, ktorých je však potrebné ignorovať. Pri všetkej skromnosti si dovolím tvrdiť, že šlo o reakciu na moju kritiku. Po tejto príhode som protest opustil plný sklamania a pocitu nepochopenia a osamelosti.
.
Urobím teda pár stručných záverov, v ktorých protest vyhodnotím: organizátori boli na protest nepripravení. Ich prejavy boli neurčité, abstraktné, inými slovami, nehovorili vôbec nič a v podstate šlo len o žlčovité štvanie zhromaždených, nevedno ktorým smerom. Absolútne chýbala identifikácia príčin súčasného stavu, čo malo za následok nezhody medzi zhromaždenými. Tento fakt bol navyše v úplnom nesúlade so sebavedomým a siláckym vystupovaním organizátorov. Organizátori mali príliš veľkú mienku o svojich schopnostiach a štvavými rečami pred zástupom neonacistov sa zahrávali so silami, ktoré nemali najmenšiu šancu akokoľvek usmerniť. Nebudem natoľko zlomyseľný, aby som si dovolil tvrdiť, že snáď vypuknutie výtržností bolo ich cieľom, hoci to tak vyzeralo.
.
Organizátori neponúkli davu vôbec nič okrem vlastného pohoršenia a negatívnej energie spolu s vyvolávaním stále väčšej agresie. Je však potrebné zdôrazniť, že vôbec nie je ľahostajné, ako usmerniť hnev ľudu. Hnev ľudu musí byť interpretovaný správne ako dôsledok sociálnych nerovností, a tie majú tiež konkrétny dôvod. V prvom rade ním nie je nezodpovednosť asociálov, prítomnosť Rómov či skazenosť vládnucej elity, ale je ním kapitalizmus, ktorý ničí bohatstvo, slobodu a tiež zdravý úsudok ľudových más a je tiež príčinou už spomenutej neprispôsobivosti, segregácie a nezodpovednosti.
.
Celá Európa v týchto dňoch povstáva v spravodlivej zúrivosti proti vykorisťovateľom. I pracujúce masy Slovákov sú toho schopné, majú na viac ako na prázdne drísty o občianskej spoločnosti, ktorá snáď spadne odniekiaľ z oblakov alebo na šikanovanie neprispôsobivých Rómov. No napriek tomu je potrebná disciplína a tvrdosť organizácie pracujúcich, pretože je to jediná zbraň ktorú pracujúci proti kapitalizmu majú. Len tak možno urobiť koniec súkromnému podnikaniu, daňovým únikom, korupcii, vykorisťovaniu a pretváraniu našej krajiny a v podstate celého sveta na štvrť chudobných. Organizátori protestu „Berieme si späť svoju krajinu!“ vo svojej nezodpovednosti a trestuhodnej hlúposti ukázali, že tieto ciele sú im na míle vzdialené.
.