1. Skip to Menu
  2. Skip to Content
  3. Skip to Footer

Krach kapitalizmu sa približuje

2012-12-15 Pavol Suško, podpredseda KSS
.
Podľa nedávnych údajov Medzinárodného menového fondu z októbra tohto roku, výška štátneho dlhu „bohatého“ Belgicka dosiahla 100 percent hrubého domáceho produktu. Vo Francúzsku je tento ukazovateľ 90 percent. V najvyspelejšej kapitalistickej krajine USA sa blíži k 120 percentám. V Taliansku pomer štátneho dlhu k hrubému domácemu produktu dosahuje 120 percent a v Grécku 160 percent.
.
Možno si to ešte neuvedomujeme, ale pred našimi očami dochádza ku kategorickým škrtom nielen v sociálnych výhodách a podporách, ale aj v platoch. Životná úroveň klesá takmer všade, rastie nezamestnanosť. Každý štvrtý Španiel a Grék sú už bez prace a podľa prognóz to ešte nie je koniec.
.
Narastajúca chudoba dovádza ľudí na okraj existencie. Narastajú počty bezdomovcov, stúpa agresivita, kriminalita, počty samovrážd, počty ľudí závislých na drogách a hazardných hrách. S tým rastie aj beznádej, pasivita, stresy, stráca sa zmysel života už od mladého veku.
.
Ďalším zo zjavných dôkazov blížiaceho sa krachu kapitalizmu je aj rastúca hrozba rozpadu Eurozóny. Donedávna sa zdalo, že solidarita 27 krajín, členov integračného zväzku, pomôže prekonať krízu. Zrazu sa však objavujú príznaky toho, čo už pred sto rokmi predvídal Lenin. Jeho tézy o tom, že medziimperialistické protirečenia sa ukážu silnejšie, ako tendencia k ďalšiemu zjednocovaniu materiálnych a finančných rezerv pod heslom „Spojených štátov Európy“, začínajú nadobúdať konkrétnu praktickú podobu.
.
Je skutočnosťou, že partneri v Európskej únii dnes s plnou vážnosťou uvažujú, ktoré najslabšie články bude treba „obetovať“, aby sa ostatní zachránili.
.
Nejde iba o slabé články. Pred mnohými štátmi – členmi EÚ dnes stojí reálna hrozba rozpadu ich teritórií na časti. V Španielsku prebieha zápas o osamostatnenie Katalánska, vo Veľkej Británii pokračujú vážne myslené pokusy o odtrhnutie Škótska, v Belgicku už dlhodobo trvajú snahy o osamostatnenie Flámska.
.
Napriek uvedeným, ale aj ďalším skúsenostiam však ani svetoví, ani Slovenskí politici, ekonómovia, politológovia nechcú vidieť, ani priznať pravdu. Stále hovoria o hospodárskej kríze, o TERAJŠEJ hospodárskej kríze, o „tretej vlne“ krízy.
.
Pravda je však iná. „Vlny krízy“ otriasajú Západným svetom, ale aj východnými krajinami už nepretržite piaty rok. To potvrdzuje, že je to hlboká kríza celého systému kapitalizmu, ktorá môže predznamenávať jeho úplný kolaps.
.
Nie je to nič nové. Analýzy klasikov marxizmu-leninizmu už dávno poukazovali na nevyhnutnosť zahnívania kapitalizmu v jeho imperialistickom štádiu. Politici a ideológovia kapitalizmu sa snažili toto tvrdenie vyvrátiť a zosmiešniť. Po prevrate v roku 1989 dokonca aj niektorí „prebehlíci“ na druhú stranu z radov samotnej bývalej komunistickej nomenklatúry a ideologickej fronty.
.
Farebné reklamy, pekné a lesklé obaly, plné obchody tovarov na západ od našich hraníc, pomerne vysoké platy a rôznorodé sociálne výhody pre občanov boli desaťročia zdrojom obdivu a závisti občanov na východ od „železnej opony“. Falošný obdiv v nich prehlbovali západné média, vysielajúce cielene pre občanov socialistických krajín, ale aj „samizdaty“ takzvaných disidentov, povrchné hodnotenia a postoje ľudí z radov umelcov, športovcov, inteligencie, ktorí mali viac príležitosti pobudnúť v zahraničí.
.
Málokto sa zamýšľal nad skutočnosťou, že takýto život a takéto výdavky nemôže zvládnuť ani kapitalizmus. Jednoducho na stupeň rozvoja ľudskej civilizácie v ktorej sa nachádzali /veda, technika, produktivita a efektívnosť práce/ si nikto nemohol dovoliť takú úroveň komfortu a blahobytu nepretržite.
.
Korene takéhoto vývoja je treba hľadať v samotnej podstate kapitalizmu. Vážnym otrasom a zároveň výstrahou pre kapitalizmus bola veľká hospodárska kríza na konci dvadsiatych a začiatkom tridsiatych rokov, v USA nazývaná tiež Veľká depresia. Ukázalo sa, že na jej riešenie je nevyhnutný zásah štátu a regulovanie ekonomiky, použitie plánovania. Toto bolo využité hlavne v USA, ale aj v iných krajinách a vyviedlo kapitalizmus z krízy. Osvedčené prostriedky sa potom stali súčasťou fungovania ekonomiky na Západe.
.
Čoskoro sa však ukázalo, že ani používanie osvedčených prostriedkov nestačí na zabezpečenie existencie kapitalizmu, ako spoločensko-ekonomického systému a v podmienkach po 2.svetovej vojne na súperenie so systémom reálneho socializmu. Ak chcel kapitalizmus dokazovať svoju prevahu, hlavne v sociálnej oblasti, prijať výzvu na sociálno-ekonomické súťaženie s novým systémom v globále, a to ešte v podmienkach postupnej straty svojich, predtým vykorisťovaných kolónií, musel siahnuť k jednej z posledných možnosti. Začal jednoducho žiť „na dlh“ a takto klamať svoje okolie.
.
Z politických, ale aj ekonomických dôvodov Západ niekoľko desaťročí podporoval takýto spôsob existencie, rast výdavkov štátu i občanov. Tak to fungovalo v takzvaných sociálne orientovaných buržoáznych štátoch, ale aj v konzervatívnych anglo-saských krajinách na čele s USA. V týchto sa dôraz kládol na znižovanie daní, vďaka čomu sa stimuloval a podporoval dopyt ľudí na všetky druhy tovarov a zároveň sa neobmedzene podporovali bankové úvery.
.
Dnes takmer každý deň vychádzajú najavo nové skutočnosti, za akú cenu sa dosahovali takéto „úspechy“ kapitalizmu za posledné polstoročie. Sprievodným faktorom týchto „úspechov“ bolo ponáranie sa do hlbokej „dlhovej jamy“. Každým rokom boli objemy dlhov väčšie a väčšie.
.
Pred nedávnom predseda anglickej banky M. King v rozhovore pre noviny Financial Times konštatoval, že žiť v podmienkach krízy „bude musieť niekoľko generácií“. Ak to prizná človek v takej funkcií, v akom stave sa v skutočnosti nachádza kapitalizmus?
.
Teraz je len otázne, či „niekoľko generácií“ bude len tak sedieť so založenými rukami a odvykať si od „sladkého života“. Alebo sa naplnia prognózy klasikov marxizmu-leninizmu o tom, ako môžu milióny zareagovať na stále zhoršovanie svojho postavenia.
.