1. Skip to Menu
  2. Skip to Content
  3. Skip to Footer

Pán minister obrany by mal „pribrzdiť“

O nedávnom „šume“ okolo povyšovania členov slovenskej vlády a parlamentu by sa chcelo zamyslieť v širších súvislostiach. Avšak po tlačovej besede pána ministra obrany dňa 23.1.2017 k tejto téme, je aktuálnejšie pozrieť sa na problém z tejto strany.

Minister Gajdoš začal tlačovú besedu dobrým divadelným výkonom – s vojenskými maniermi – teda rozhodným „vojenským vystupovaním“, zdôraznenou strohosťou a dôraznosťou. Asi to mal byť jeden z faktorov, ktorým chcel zapôsobiť na prítomných novinárov, ale aj na divákov. „Veliteľským tónom“ a „s prísnym výrazom na tvári“ zdôrazňoval, že „o rozkazoch sa nediskutuje, rozkazy musia vojaci plniť“. V tej chvíli sa pravdepodobne nechal uniesť rozhorčením z kritiky, ktorá sa na neho vzniesla z médii, zo strany opozičných politikov, ale pravdepodobne aj z z radov príslušníkov ozbrojených síl a od vojakov v zálohe i vo výslužbe. A „pozabudol“, že nevystupuje pred podriadenými, ale pred „občianskou verejnosťou“. A na tú „bu-bu-bu“ ani od „trojhviezdičkového generála“ neplatí...

Hoci to, ako sa nechal uniesť zdôrazňovaním „ všemocnosti“ rozkazu skôr pripomínalo poručíka, ktorý len pred tromi mesiacmi ukončil štúdium na vojenskej škole a ešte žije v ilúzii, že „rozkazy vyriešia všetko“, alebo že „rozkaz je všemocný“. Dokonca sa „nepolitický“ preriekol (dúfajme), že „sila rozkazu je viac ako zákon“.

Nielen tí, ktorí boli na vojne, ale aj tí čo slúžili v armáde v mierovej dobe vedia, že v živote, je to trocha inak. Aj na agresiu do Iraku v roku 2003 bol vydaný rozkaz, hoci úplne na zlých základoch. Na základe klamstva, prezentovaného prostredníctvom médii po celom svete, o tom, že Irak vlastní zbrane hromadného ničenia, ktoré sú hrozbou pre iné krajiny.

Rozkaz bol vydaný aj na zásah vo vietnamskej dedinke My-Lay v roku 1968, kde jednotka armády USA pozabíjala takmer všetkých jej obyvateľov. A ešte desiatky, možno stovky „rozkazov k akciám“ by bolo možné uviesť, ktoré sa potom ukázali ako rozkazy nesprávne, ba dokonca zločinecké.

Samozrejme, tento rozkaz o povýšení takým nie je.

Udivujúce a spochybňujúce sú dôvody, či motívy rozhodnutia ministra obrany o povýšení predsedu parlamentu. Uvádzaný ministrom prínos pána Danka v tom, „čo urobil a robí v prospech ozbrojených síl“ je predsa samozrejmým konaním predsedu parlamentu SR, a vyplýva mu z jeho funkcie priamo, alebo nepriamo. Povýšenie „skokom“ cez osem hodnosti a hodnosť kapitána v zálohe mu na autorite politika nepridá. Práve naopak, jej prijatie ho dehonestuje u tých vojakov v zálohe či vo výslužbe, ktorí sa k takej hodnosti museli tvrdo dopracovať. Okrem toho jeho hodnosť, ani hodnosť pánov, ktorí už boli predtým povýšení inými ministrami obrany SR, im nebude slúžiť na nič. Ani v mimoriadnych situáciach, ba ani vo vojnovom stave, ak by nastal, si ani predseda parlamentu, ani predseda vlády, ani žiadny minister neoblečie uniformu a nebude plniť svoje úlohy ako vojak. Svoje funkcie budú vykonávať v civile ako doteraz a ich právomoci voči spoločnosti, vrátane ozbrojených síl, nebudú o nič menšie aj napriek tomu, ak by vyššie vojenské hodnosti nemali. I toto vyplýva z postavenia ústavného činiteľa. Oni by to mali vedieť. A pán minister obrany s jeho absolvovaným vzdelaním tým viac.

Uvedený krok, ako aj „povyšovačky“ iných členov vlády, organizované Gajdošovými predchodcami boli skutočne zbytočným „divadielkom“. Možno „panskou zábavkou“, možno ozaj prejavom „papalášstva“, uveličenia sami zo seba a svojej výnimočnosti. V každom prípade nie sú na mieste. Zbytočne provokujú ľudí a predovšetkým príslušníkov ozbrojených síl – bývalých i súčasných. Prekračujú mieru únosnosti, určitú hranicu „prijateľnosti“ a ukazujú, že niekto si nectí „hodnoty a tradície“, hoci tvrdí opak.

Je pochopiteľné, že pán minister, ako každý človek, teraz bráni „svoju pravdu“. Ťažko sa priznáva chyba, ťažko „sa cúva“ od prijatých rozhodnutí. Áno, podpora ozbrojených síl i podpora ministra je dôležitá. Avšak nielen zo strany jeho kolegov – ústavných činiteľov, ale aj zo strany občanov Slovenska. A tými sú aj bývali vojaci, aj terajší vojaci,… aj tí budúci. Občania majú právo vedieť, čo sa v ich ozbrojených silách deje, ako sa postupuje a prečo. A vytvárať si o tom svoj názor. Pán minister by sa mal započúvať aj do ich názorov a adekvátne na ne reagovať.

Pavol Suško
podpredseda KSS