Venezuela objektívnym pohľadom

Venezuela objektívnym pohľadom

Hugo Chávez: autor nového socializmu vo Venezuele

Venezuela pred Chávezom

Hoci Venezuela leží na mori nafty, plynu a obrovského prírodného bohatstva, ku koncu 20. storočia sa ukazovateľ chudoby priblížil k 60 percentám, krajina mala superzbohatlické elity a jej život ovplyvňovali Spojené štáty Americké. Každý piaty Venezuelčan bol nezamestnaný, iba každé piate dieťa ukončilo základnú školu, vyše milióna detí muselo pracovať. Takmer 40 percent venezuelského štátneho rozpočtu išlo na úroky z dlhu, ktorý predstavoval takmer 32 miliárd dolárov. Krajina mala prebytok pôdy a pritom 90 % potravín dovážala. Také bolo dedičstvo po chudobnom kapitalizme. Ako povedal Fidel Castro, keby išlo o skutočnú demokraciu, Venezuela s toľkým prírodným bohatstvom by musela byť lepšie industrializovaná než Švajčiarsko.

Dve strany, sociálnodemokratická a kresťanskodemokratická si počas 40 rokov delili moc v rámci neverejnej dohody. Pre vlády oboch strán bolo charakteristické obohacovanie sa o miliardové sumy v dolároch, tvoriace príjem z nafty v štátnom vlastníctve.

Keď v roku 1989 mala Venezuela 25 miliárd dolárov dlhu, vtedajšia vláda sociálneho demokrata Carlosa Andrésa Péreza podpísala dohodu s MMF a zaviazala sa plniť prísny reštrikčný program, ktorý vyvolal najväčšie nepokoje vo venezuelskej histórii a ľudové vzbury v Caracase.

Venezuela za Cháveza

Keď sa stal Chavez prvý krát prezidentom / 6.decembra 1998 /, formou dekrétov schválil početné zákony so sociálnym obsahom, medzi nimi o vyvlastnení ladom ležiacej pôdy nad päť tisíc hektárov. Pozemky boli odkúpené za trhové ceny. Celkom vyše troch miliónov hektárov pôdy bolo pridelených roľníckym rodinám spolu s úvermi. Podmienkou bolo, že ju musia obrábať a nesmú ju predať. Za krátku dobu / 1999-2003 /, vzrástol počet družstiev o vyše 5000, čo prinieslo so sebou zamestnanie pre viac ako pol milióna osôb. Armáda dostala nové funkcie. Vo vnútrozemí, kam nechceli ísť učitelia, vyučovali indiánske a roľnícke detí vojaci. Vojenskí lekári, ktorí mali poľné nemocnice, poskytovali zdravotnícku starostlivosť vidieckemu obyvateľstvu, o ktoré sa predtým nikto nestaral. Vojenské dopravné prostriedky slúžili aj na prepravu obyvateľstva v nedostupných oblastiach.

Po desiatich rokoch Bolívarskej revolúcie / 1999-2009 / dosiahla Venezuela významné sociálne a ekonomické výsledky. Radikálne sa odstránila podvýživa. Polovica Venezuelčanov / 13 z 25 miliónov / kupovali potraviny subvencované tridsiatimi percentami z ceny na osobitných predajných miestach, ktorých sa zriadilo 14 tisíc po celom území. Zároveň 4 milióny detí dostavalo bezplatne stravu v rámci Programu školskej výživy. Prechodne dostávalo milión obyvateľov potraviny úplne zdarma. Takmer 70 percent občanov / 17 miliónov / získalo bezplatný prístup k lekárskej starostlivosti i k liekom, vďaka politike prezidenta Cháveza a desiatim tisícom kubánskych lekárov, ktorí pracovali v štvrtiach chudobných a v najodľahlejších kútoch krajiny. Kubánski oční chirurgovia svojimi bezplatnými operáciami vrátili zrak 176 000 chudobným Venezuelčanom v rámci programu Operacion Milagro de Cuba.

Viac ako1,4 milióna občanov sa naučilo čítať a písať. Tri milióny Venezuelčanov dostalo možnosť navštevovať všetky stupne škôl. Vytvorilo sa 700 tisíc pracovných miest, nezamestnanosť sa znížila z 20 na 9 percent. Iba v jednom roku / 2005 / sa použilo 6 miliárd dolárov na sociálne, zdravotné, školské, športové a dopravné projekty. Minimálna mzda sa zvýšila zo 118 na 286 dolárov a je najvyššia na latinskoamerickom subkontinente.

V marci 2007 prezident Chávez oznámil, že jeho vláda uhradila zostatok dlhu voči Medzinárodnému menovému fondu a Svetovej banke a že vystúpila z týchto finančných inštitúcii, ktoré kvalifikoval ako imperialistické mechanizmy na podriadenie si rozvojových krajín. Vláda prevzala kontrolu nad naftovými poliami /vrátane vo Faja del Orinoco, považovaných za jedny z najväčších rezerv planéty /, ktoré sa nachádzali v rukách nadnárodných spoločnosti. Ťažbu zabezpečovali zmiešané podniky s akcionárskou väčšinou venezuelského štátu. Boli znárodnené kľúčové podniky strategických rezortov telekomunikácii a elektrárni. Aj v týchto prípadoch išlo o znárodnenie za finančnú kompenzáciu.

Snahy zvrhnúť Cháveza

Ignacio Ramonet zverejnil v auguste 2007 v Le Monde diplomatique hutnú analýzu zámeru zdiskreditovať a zvrhnúť Huga Cháveza. Poukázal na celé spektrúm použitých prostriedkov a postupov: „štátny prevrat, naftárska stávka, únik kapitálu, pokusy o atentáty…podlé ohováranie, počaté v nových propagandistických kanceláriách – National Endowment for Democrasy, Freedom House – financovaných administratívou prezidenta Spojených štátov Georga W.Busha. Dotovaná neobmedzenými finančnými prostriedkami, táto ohováračská mašinéria manipuluje mediálne retranslačné stanice i organizácie na obranu ľudských práv, angažované súčasne v službách temných úmyslov.“

Je dôležité, že Ignacio Ramonet, medzinárodne uznávaný intelektuál a odborník na svetové dianie i mediálnu sféru poukázal na viditeľnom mieste, akým je úvodník Le Monde diplomatique, na špinavú hru neoliberálnych síl, vedenú proti legálne zvolenému venezuelskému prezidentovi.

Chávez bol neprijateľný pre samozvaných víťazov studenej vojny, ktorí chceli pochovať nielen štátny socializmus, známy zo strednej a východnej Európy, ale mali v úmysle vystrojiť pohreb aj pôvodnej socialistickej filozofii, zameranej na permanentnú demokratizáciu spoločnosti. Chávez im rozbil mýtus „jediné správneho liberálneho modelu“. V praxi dokázal, že lepší svet je skutočne možný. Nebol komunistom, ale ani antikomunistom / inač by nebol priateľom Fidela Castra / a úspešne uvádzal do života pôvodnu socialistickú tendenciu / bez deformácii / v súlade s potrebami obyvateľstva vlastnej krajiny. Venezuelský socializmus spájal s kresťanstvom. Tieto okolnosti nedovoľovali použiť proti nemu antikomunistické klišé, ani ho označiť za pohrobka zaniknutého štátneho socializmu.

Pre neoliberálne sily bol o to nebezpečnejší, že bol autorom nového socializmu 21.storočia, tvorcom alternatívy predstavujúcej konkrétny príklad lepšej vývojovej cesty pre desiatky krajín.

/ Z knihy Ján Jurišta: Prehra víťazov, Vydavateľstvo IRIS, 2009, krátené, upravené so

zvolením autora /

By |2019-02-13T13:05:38+00:00február 13, 2019|Články|Komentáre vypnuté na Venezuela objektívnym pohľadom